Marek Harvan 
Mohol by si čitateľom predstaviť, o čom si písal v svojej knihe Ghost Town a prečo to bol taký hit?
Oh, ani neviem. Je to až moja siedma kniha. Nemyslím, že som bol na Taiwane úspešným spisovateľom, ale z nejakého čudného dôvodu, počas covidu, počas karantény, som zrazu začal dostávať mnoho recenzií na knihu. Neviem, čo sa stalo.
Potom, ako som vydal knihu v angličtine, bol som v New Yorku na knižnom festivale a stretol som tam človeka, čo mi hovorí, že čítal moju knihu, Ghost Town, a úplne mu to pripomína jeho rodné mesto, Mississippi, v Amerike. A ja že: „Mississippi? V živote som nebol v Mississippi!“ On na to, že moje mesto v Taiwane znie úplne, ako Mississippi. Tiež je veľmi konzervatívne a veľmi homofóbne.
Takže nerozumiem. Do dnešného dňa ako autor nerozumiem, prečo sa táto kniha tak chytila. Ale môžem povedať, že akosi, keďže tá kniha je o rodine, o snahe dostať sa von, von zo svojho rodného mesta...
Bez ohľadu na to, ako ďaleko si odcestoval, skôr, či neskôr sa musíš vrátiť domov, lebo bude pohreb alebo svadba alebo niečo, a to ťa volá späť. A tak sa musíš vrátiť domov. A tam je tvoja rodina, tvoje korene a všetko, na čo si bol zvyknutý. Veci, ktoré si zabudol, sa ti vrátia. Možno preto, že ľudia majú túto zdieľanú emóciu, s ktorou sa v mojej knihe vedia spojiť. Takže nemám dobrú odpoveď, prečo. Môžem len povedať, že táto kniha je o domove, o rodine. A možno to hovorí k všetkým ľuďom na rôznych miestach.
Neviem, či som touto knihou priniesol zmierenie, ale verím, že po ťažkom období je pre mňa napísanie knihy, literárneho diela, úžasná vec, pretože som sa cítil veľmi emancipovaný. Potom sa cítim slobodne. Rozprával som svoj príbeh o traumách a násilí a o všetkých rôznych veciach, ktoré som zažil, keď som bol vo svojom rodnom meste. A o tom, že sa nejako môžem posunúť ďalej ako človek. Teraz sa po napísaní knihy cítim konečne slobodný.
Na Slovensku, najmä na východnom Slovensku, čelíme rovnakému problému, ale z iného uhla pohľadu. Veľa mladých ľudí nemá príležitosti uplatniť svoj talent, alebo také ekonomické príležitosti, aby žili bohatý život. Preto masívne opúšťajú krajinu. Premýšľal si o tom aj ako o vyprázdňovaní rodných miest?
Jasné. Ekonomika je veľmi dôležitým dôvodom, prečo veľa ľudí opúšťa domov a cestuje. Preto toľko ľudí prechádza z malých dedín do veľkých miest, lebo jednoducho v dedine nie je dosť pracovných miest. Takže len na to, aby ste prežili, zabezpečili si živobytie pre seba a svoju rodinu, musíte ísť do veľkého mesta. Myslím si, že to platí v podstate všade na svete, pretože v Nemecku, kde žijem, je to v podstate rovnaké.
Prečo sú mestá tak zaľudnené? Lebo sú tam pracovné miesta. Bez ohľadu na to, v akom odbore, vo veľkomeste si vždy môžete nájsť kontakty a prácu. Takže ľudia tam budú musieť cestovať.
„Moji rodičia ani nevedeli, čo to znamená byť gay. Vedeli len, že som akosi iný. Že som proste nebol ten chlapec, akého očakávali.“
V mojom svete taktiež, som v umení, v literatúre. V malej dedine, získam nejakú prácu spojenú s literatúrou a umením? Nie. Je to jednoducho tvrdé nie. Keď som bol dieťa, nemali sme ani knižnicu. Nemáme kino. Nemali sme... Mali sme kníhkupectvá, ale tie sú už preč. Takže v mojom malom meste nie je nič, čo by sa dalo čo i len vzdialene nazvať kultúrou. A tak by som tam, samozrejme, nemohol prežiť ako niekto, kto túži byť spisovateľom. Takže som musel odísť, len aby som prežil.
Jedným z kľúčových aspektov tvojej knihy je menšinová sexuálna orientácia v spoločnosti, ktorá jej nie je zrovna prívetivá. Aké to bolo pre teba objaviť ju a aké to bolo pre tvoju rodinu?
Nuž, pretože pochádzam z konzervatívneho malého miesta, myslím že väčšina malých miest na svete to má podobne. Moji rodičia ani nevedeli, čo to znamená byť gay. Vedeli len, že som akosi iný. Že som proste nebol ten chlapec, akého očakávali. Nebol som podľa nich dosť mužný a zaujímalo ma všetko umelecké. Čo samozrejme neznamená, že všetci gayovia sú vždy len a len zameraní na umenie.
V tom prostredí som bol proste zvláštny chlapec, pretože keď si bol chlapcom v mojom rodnom meste, očakávali od teba, že urobíš niečo „macho“, že budeš chlapský. Ale všetky moje sny a ciele, čo som mal, boli pre nich proste divné. Chcel som sa stať hercom. Chcel som hrať divadlo. Chcel som sa stať baletným tanečníkom. V jednom momente som hral na klavíri a na všetky tieto veci. A moji rodičia ma preto považovali za veľmi divného, veľmi zvláštneho.
Tvoju mladosť, ktorú v knihe opisuješ, si prežil počas stanného práva, ktorý na Taiwane platil až do roku 1987. Aké dopady mal vtedajší režim na každodenný život ľudí, ako si ty?
Pred rokom 1987 sa stanné právo tiež veľmi týkalo regulácie pohlaví. Ide o to, že propagovali ideálny obraz muža a ženy a žiadne iné možnosti. S dovolením, vidím, že máš dlhé vlasy, vieš, čo by sa ti tam stalo v tom čase? Muži s dlhými vlasmi pred rokom 1987 na Taiwane boli zatýkaní na ulici. Nebol to vyslovene zločin, pretože to nebolo napísané v zákone, ale polícia mala právo ich zatknúť a ostrihať im vlasy, oholiť im hlavu na policajnej stanici, pretože to nebolo dosť „mužné“.
Nedávno som sa dozvedel príbeh o žene, ktorá bola staršia ako ja, keď bola tínedžerkou, bolo to naozaj rebelské dievča. Takže si oholila hlavu, len aby bola cool. Nie je lesba ani nič podobné. Len chcela byť cool. Tak ju škola donútila nosiť parochňu, aby vyzerala „žensky“. Akože: „Už nie si žena. A s parochňou si konečne ženou“.
Stanné právo je v podstate tiež veľmi násilné. Učitelia mohli fyzicky trestať svoje deti. Som si celkom istý, že to isté platilo aj na Slovensku. Ľudia s mocou vždy používali násilie, aby vyjadrili, akí sú mocní. Rodičia bili svoje deti. Učitelia bili svoje deti. To bolo jednoducho veľmi násilné obdobie. A tak to bolo aj u mňa. Ja som vtedy nepôsobil vyslovene žensky, ale chlapci, ktorí tak pôsobili, boli preto terčom posmechu, násilia a šikanovania. Videl som to všetko, ale nič sa s tým neurobilo. Nikto nič neurobil. A tak to bolo obdobie bez zmierenia, bez porozumenia. Takže samozrejme, ako príslušník sexuálnej menšiny som sa musel dostať von, aby som prežil. A bolo to pre mňa veľmi ťažké.
Aké podobnosti a rozdiely teda vidíš medzi taiwanským režimom pred rokom 1987 a komunistickými režimami v našom regióne?
Áno, vidím ich mnoho. Stanné právo bolo v mnohých ohľadoch veľmi podobné železnej opone. Bola to doba, keď ľudia nemali slobodu vyjadrovať svoje názory. Nemohli protestovať na ulici. Pre nikoho neexistovala žiadna emancipácia. A existovala špeciálna skupina ľudí, ktorí boli veľmi privilegovaní a mali veľmi dobrý život. A potom ostatní ľudia museli v podstate slúžiť tejto veľmi špeciálnej triede spoločnosti, čo bolo v tom čase na Slovensku veľmi podobné. Takže áno, videl som veľa podobností.
Tak, ako Slovensko, aj Taiwan je malá krajina. Politika vo vašej krajine je veľmi... zaujímavá, však? Pretože si pamätám, že minulý rok, keď som tam bol, ste mali veľmi zaujímavú ministerku kultúry. Keď som počul jej názory, bol som taký, že ou, to je veľmi... zaujímavé. Ale vieš čo? To je demokracia! Veď pozrime sa na Ameriku. To je ten naozaj extrémny príklad. Mne sa to vlastne páči. Ľudia si môžu vybrať.
Mizogýnia a homofóbia sú podstatné mená, ktoré rezonujú aj v západných liberálnych demokratických krajinách. Mohol by si porovnať problémy našich žien a menšín s problémami žien a menšín vo východnej Ázii?
Áno, o mizogýnii a homofóbii teraz hovoríme stále. Musíme o týchto veciach hovoriť, pretože tam sú. Prečo máme fóbiu? Pretože fóbia je iracionálna.
Napríklad Trumpova administratíva v Amerike zo všetkých spoločenských a sociálnych problémov obviňuje trans ľudí. Ale to nedáva zmysel, pretože trans ľudia tvoria veľmi, veľmi malú časť populácie. Zvyčajne ich je 1 % alebo menej.
Takže ak za všetko obviňujete malú skupinu, ktorá sa snaží prežiť, vytvára to v spoločnosti ešte väčšie rozdiely. Nemôžete sa pri riešení svojho problému zameriavať na menšinu. Chápem túto stratégiu. Hovorí sa tomu odbočka od témy. Zaútočíte na túto malú skupinu ľudí a potom si ľudia myslia, že to je zdroj problému a potom tento problém ignorujú.
„Mizogýnia, čo to je? Veríte, že ženy nie sú také dobré ako muži. A homofóbia, čo to je? Och, že homosexuáli nie sú normálni, že heterosexuáli sú lepší. To je v podstate mocenská štruktúra. A myslím si, že je to v podstate ľudská túžba byť na vrchu tej štruktúry.“
Nemyslím si, že sa týchto vecí niekedy zbavíme. Nie, vždy tu budú. Priznajme si to. Prečo ľudia prejavujú svoju mizogýniu a všetky svoje homofóbne myšlienky alebo rasové komplexy? Pretože je to moc. Mizogýnia, čo to je? Veríte, že ženy nie sú také dobré ako muži. A homofóbia, čo to je? Och, že homosexuáli nie sú normálni, že heterosexuáli sú lepší. To je v podstate mocenská štruktúra. A myslím si, že je to v podstate ľudská túžba byť na vrchu tej štruktúry, čo si neustále pripomínam, pretože som Taiwančan, ktorý žije v Nemecku.
Z politického hľadiska máme teraz naozaj desivú situáciu, pretože druhá najväčšia politická strana v Nemecku je teraz krajne pravicová strana, ktorá je proti imigrantom. Necielia na mňa, cieľom sú v podstate islamské skupiny. Ten rasový profil je veľmi vtipný. Ale aj tak som cudzinec žijúci v Nemecku. To vo mne vyvolalo pocit, akoby som nevedel, kam ideme. Takže na to nemám dobrú odpoveď.
Ako z toho von?
Chcem len povedať, že možno čítať knihy nie je úplne zlý nápad. Pretože v dnešnej dobe máme internet a kvôli internetu máme veľmi krátku dobu sústredenia. Pozeráme všetky tieto videá, čo majú 20 sekúnd, sú zábavné, všade sú výbuchy, hahaha!. A už nemáme trpezlivosť prečítať si poriadnu knihu. A to je zlé, pretože si myslím, že čítanie kníh je skvelým cvičením pre každého v modernej spoločnosti, pretože nás núti spomaliť, premýšľať, rozvíjať empatiu.
Myslím si, že empatia je úžasná vec. Čo je empatia? Empatia je, keď sa snažíme vžiť do kože iných ľudí. Chcem sa vžiť do tvojej situácie, do toho, čím prechádzaš. A snažím sa ti porozumieť. Nie vždy sa mi to možno podarí, ale kvôli literatúre, kvôli rozprávaniu príbehov, cítim, že: „Vieš čo? Nakoniec sme len ľudia. Máme inú farbu pleti a ty si vyšší, ja som nižší. No a čo? Nakoniec sme všetci len osamelé stvorenia. Všetci hľadáme lásku, rodinu, podporu, komunitu.“ A preto si myslím, že ako spisovateľ chcem vždy odovzdať posolstvo, že čítajme knihy a spomaľme.
A možno si každý deň môžeme dopriať, povedzme, 30 minút. 30 minút len tak, digitálny detox. A naozaj sa vrátime k sebe, prečítame si knihu alebo noviny. Vždy rád sledujem starých ľudí, pretože starí ľudia to stále robia. Sedia v kaviarni a čítajú skutočné noviny, napríklad v nedeľu, napríklad dnes. A čítajú od prvej strany do poslednej. A čo je na novinách skvelé? Sú redakčné, čo znamená, že majú perspektívu. Takže to nie je niečo také náhodné, ako na internete. Noviny sú niečo, čo bolo upravené, napísané redaktorom, existuje tam nejaký proces.
Ale s internetom, najmä s umelou inteligenciou, sa dá robiť čokoľvek. Najmä v dnešnej dobe sú všetky obrázky falošné. A tie falošné obrázky sú teraz také dobré, že neviete, či sú falošné alebo skutočné. A ak neviete, čo je skutočné, je to proste zlé. Takže ja, ako spisovateľ, si myslím, že možno existuje riešenie, a to je, že trochu spomalíme, a myslím si, že by to bolo veľmi dobré pre všetkých.
Je mizogýnia a homofóbia vo východnej Ázii motivovaná náboženstvom?
Hm, nie tak celkom. Napríklad na Taiwane máme len veľmi malé percento kresťanov, menej ako 5 %. Zvyšok tvorí v podstate taoizmus a budhizmus. A čo je budhizmus alebo japonský šintoizmus? V podstate je o ničom, vieš, pretože konečným bodom, ktorého sa dá v budhizme dosiahnuť, je nirvána. Čo je nirvána? Nirvána je miesto, kde nie je žiadna bolesť, žiadne šťastie, nič a nič a nič. To je konečný pokoj života alebo bytia.
Nemôžeš nájsť žiadny budhistický verš o mizogýnii alebo homofóbii. Nie je to tam. Pozrime sa na manželstvá rovnakého pohlavia. Taiwan ich má. Nepál ich zaviedol tiež, ale tam je to politicky zložité. Tento rok ich zaviedlo Thajsko. A Thajsko je tiež veľmi budhistická krajina. Takže ja si myslím, že mizogýnia alebo tieto veci nie sú nevyhnutne len dôsledok náboženstva, ale má to veľa spoločného s patriarchálnym systémom.
„S feminizmom sme vlastne slobodnejší, pretože potom nemusíme byť stále nositeľmi zodpovednosti.“
Pretože je to spoločnosť, v ktorej dominujú muži, však? Dodnes je väčšina ázijských krajín spoločnosťou, kde veľmi dominujú muži. A keď spoločnosťou dominujú muži a máte rodovú nerovnováhu, samozrejme máte mizogýniu. Takže propagácia feminizmu nie je snaha o matriarchálnu spoločnosť, ktorá by zabila všetkých mužov alebo niečo podobné. Nie, nie, to nie je pravda.
Pre mňa ide vždy o to, aby bol každý slobodný. Pretože, vieš, sme muži. S feminizmom sme vlastne slobodnejší, pretože potom nemusíme byť stále nositeľmi zodpovednosti. Vieš, ženy môžu niesť našu zodpovednosť, môžeme zdieľať zodpovednosť a spoločne môžeme veci dosiahnuť a muži nemusia byť vždy len „macho, macho“ a ženy submisívne, viac anjelské, proste to tak nemusí byť. Takže nemôžem povedať, že je to vždy náboženský dôsledok. Aby ženy mohli mať vzdelanie, mohli sa zapojiť do spoločnosti, je vždy prvým krokom k zabezpečeniu toho, aby naša spoločnosť počula menej mizogýnie a homofóbie.
Sú možno spôsobom, ako lepšie zastúpiť ženy, kvóty v parlamente alebo v spoločnostiach? Podporuješ stanovenie kvót pre ženy?
Na Taiwane máme kvóty pre domorodých obyvateľov. Zvyčajne sú v horách, ich pôdu ľudia odobrali a tak sa stali obeťami kolonializmu alebo japonskej invázie, okupácie a potom po vojne v roku 1949 boli obeťami nacionalizmu. Takže tu s kvótami súhlasím, pretože sme si užívali všetky privilégiá, ktoré im boli odobraté.
Či súhlasím s kvótami pre ženy? Neviem, či mám na to perfektnú odpoveď. Myslím si, že zastúpenie je naozaj veľmi dôležité, pretože sa naozaj bavím na tom, že zakaždým, keď sa pozrieš na zhromaždenie alebo konferenciu Čínskej komunistickej strany v Číne, môžeš vypočítať, koľko žien tam vidíš. Jedna, dve, to je všetko. Sú to prevažne len muži a muži a muži. Kde tam vidíš ženy? Sú to tie krásne, štíhle ženy, ktoré podávajú čaj a podobné veci, a to je niečo, čo ma núti cítiť sa, Bože môj, my sme proste, to je také staromódne, to je jednoducho príliš hlúpe!
Mám rád, čo máme na Taiwane, vieš, prechod do tejto spoločnosti, do občianskej spoločnosti, kde musíme zabezpečiť, aby ženy mali svoje šance. A preto musíme navrhnúť tento systém tak, aby ženy našli dvere otvorené. A potom by sme mali dospieť k bodu, kde sú si všetci rovní, každý môže viesť svoju kampaň a jeho hlasy sú vypočuté. Takže chcem povedať, že táto kvóta, nech už je akákoľvek, by sa mala uplatňovať v rôznych fázach spoločnosti. Nemôžeme len tak povedať, nie, nie je to dobré alebo áno, je to skvelé, nie je to čierno-biele. Ide o to, kde sa vaša spoločnosť nachádza.
Ak ste práve prišli, povedzme, z diktatúry alebo veľmi klaustrofobickej spoločnosti, ktorá je veľmi ovládaná mužmi a potom možno potrebujete zabezpečiť, aby v parlamente bola nejaká žena, aby mali ženské hlasy, aby sa uistili, že sa dokážu postarať o ženskú populáciu v spoločnosti, tak áno. Ale ak dosiahnete určitú úroveň sofistikovanosti a spoločnosť je dostatočne zrelá na to, aby sa s tým vyrovnala, možno to nie je potrebné. Takže to naozaj závisí od rôznych štádií spoločnosti, ale na to nemám dobrú odpoveď. Nie som dobrý politik, vôbec nie som politik.
Strach taiwanského ľudu z čínskej invázie je veľmi podobný strachu našich ľudí z čias studenej vojny, ktorý sa teraz vracia po ruskej invázii na Ukrajinu. Chcel by som sa ťa ako človeka, ktorý vyrastal v permanentnom strachu, opýtať, či sa svet naozaj teraz vzpiera, alebo či nás svetoví lídri len blufffujú, ako vždy.
Nie som na to expert. Môžem ti iba ako bežný človek z Taiwanu povedať, že ten strach sa nedá opísať konkrétnymi, presnými a špecifickými slovami. Ak pôjdeš na ulicu na Taiwane a opýtaš sa každého na strach z čínskej invázie, som si celkom istý, že by povedali niečo ako: „Áno, ale stále musíme ísť do práce. Stále musíme ísť do školy a musíme nakŕmiť naše deti. Takže musíme žiť ďalej.“ Čo s tým strachom vieš urobiť? Ako bežný človek veľmi málo.
U nás pod morom sú podmorské internetové káble. Zabezpečujú internet, vojnu, všetko. Čínske lode ich už začali prerušovať, ako varovanie. Posielajú tryskáče okolo ostrova, aby sa nám vyhrážali v podstate každý deň. Je to teraz každodenná situácia.
„Rozdiel medzi Ukrajinou a Taiwanom je v tom, že našťastie máme more, ktorým je Taiwanský prieliv, čo je veľmi rozbúrená voda. Takže je vlastne veľmi ťažké naň zaútočiť.“
Veľa ľudí bude zo strachu voliť stranu, ktorá sa usiluje o znovuzjednotenie s Čínou, pretože, ó chcú nás napadnúť, tak sa radšej vzdajme. Je to forma kapitulácie, jednoducho kapitulácia. Druhá strana by sa vydala presne opačným smerom. Nie, nie, nie, nie, mali by sme bojovať! Mali by sme sa brániť! Keď budú voľby, mali by sme voliť stranu, ktorá bude v politickej budúcnosti presadzovať nezávislosť Taiwanu!
Takže strach je niečo, čo by sa prejavilo v demokratických voľbách, čo platí aj pre akékoľvek európske voľby. Ak sa pozriete na to, čo sa deje teraz. Politická mapa sa mení. A keď bude v krajine strach, ó, Bože môj, Rusi prichádzajú alebo čokoľvek, prejaví sa to politicky, dokonca aj keď bežný človek odovzdá svoj hlas vo voľbách.
Mohol by si porovnať ochotu Taiwančanov postaviť sa za seba s ochotou východnej Európy, východného krídla NATO, bojovať alebo sa nechať utláčať?
Vráťme sa k Ukrajine. Mnoho ľudí na východe si myslelo, že je v poriadku, ak sa vrátia k Rusku, ak Rusi prídu a prevezmú moc. Môžeme byť Rusi, pretože v podstate vieme hovoriť po rusky a jazyky si sú podobné.
Rozdiel medzi Ukrajinou a Taiwanom je v tom, že našťastie máme more, ktorým je Taiwanský prieliv, čo je veľmi rozbúrená voda. Takže je vlastne veľmi ťažké naň zaútočiť. Aj čínske jednotky vedia, že ak chcú ísť k moru, tá časť je veľmi hlboká, počasie v tej vode je nestabilné. v lete sú tam tajfúny. Ale situácia s Ukrajinou je taká, že to jednoducho urobia a je to. Je to pre nich veľmi jednoduché.
Ale ešte predtým, ako sa to stalo, nemali ani kolektívne vedomie, ktoré by sa mohlo brániť, proste sa to stalo. To, čo vidíme o ukrajinskom odboji, vidíme prostredníctvom médií až po invázii. Až potom si začali uvedomovať, že sme napadnutí, takže by sme mali niečo urobiť. A kolektívne si začali vytvárať novú ukrajinskú identitu, ktorá by mohla byť veľmi účinná a ktorá si vyžaduje pomoc od iných európskych krajín, Ameriky a iných miest na svete.
Na včerajšej prednáške si hovoril, že keď si sa presťahoval do Nemecka, necítil si duchov, čo na Taiwane bežne cítiš. Napriek tomu klopeš do prázdnych hotelových izieb zo strachu pred duchmi. Takže, čomu veríš z hľadiska náboženstva?
Vyrastal som s náboženským vplyvom našich rodičov. Vieš, chcú nás vychovávať svojou vierou, čomu rozumiem. Moji rodičia sú jednoducho budhisti a taoisti a veria na duchov. A samozrejme, moja mama ma vždy strašila príbehmi o duchoch. Takže, samozrejme, verím na duchov. Ale keď som sa presťahoval do Európy, uvedomil som si, že ich necítim. Prečo? Lebo ľudia tu v nich neveria.
Je to naozaj vtipné. Spýtajte sa ktoréhokoľvek Taiwančana, napríklad, ak by sme tu teraz boli v tomto priestore o polnoci, budú tu duchovia? Väčšina Taiwančanov vám povie, že tu naozaj duchovia budú. Ale ak sa spýtate Európana, povie si: „Aha, je to tu romantické. Nikto tu nie je.“ A potom si uvedomíte, ó, Bože môj, aký veľký je ten kultúrny rozdiel.
„Myslím, že je v poriadku byť človekom protikladov. Možno dnes večer verím na duchov a zajtra možno až tak nie, a je to v poriadku. Nikomu tým neubližujem. Ale ide o to, že keď sa vrátim na Taiwan, cítim to tak, pretože je to v podstate všade, kde o tom hovoríme.“
Takže musím povedať, že som plný rozporov a konfliktov. Už neviem, či tomu verím alebo nie. Pretože niekedy áno. A niekedy si myslím, že naaaah. A myslím, že je v poriadku byť človekom protikladov. Možno dnes večer verím na duchov a zajtra možno až tak nie, a je to v poriadku. Nikomu tým neubližujem. Ale ide o to, že keď sa vrátim na Taiwan, cítim to tak, pretože je to v podstate všade, kde o tom hovoríme. Zažívame to. Zdieľame naše príbehy. A je to v médiách. Radi nakrúcame filmy a televízne programy o duchoch. Hovoríme o nich v našich každodenných rozhovoroch. Je to tam veľmi prítomné.
Takže by som povedal, že klopanie na dvere, aby sa uistili, že duchovia odídu, sa stalo len silou zvyku. Napríklad včera večer, vieš, idem do hotela, vošiel som tam, ani som nevedel. Bol som príliš unavený, pretože som veľa hovoril na prednáškach. Takže som len vošiel a bol v posteli. Neklopal som na dvere. Keby duch chcel urobiť čokoľvek, je mi to jedno. Som príliš unavený. Rob si, čo chceš. A ja som jednoducho zaspal. Takže je to len niečo, opäť sa vraciam k strachu, strach je niečo, čo nemôžeš vždy ovládať.
Niekedy ťa to jednoducho premôže. Takže je veľmi ťažké to povedať, ó, verím tomu, ó, neverím tomu. Áno. Som muž protikladov.
O čom snívajú Taiwančania a o čom snívaš ty?
Oh, neviem, o čom Taiwančania snívajú. Nemôžem hovoriť za všetkých z ostrova. Myslím si len, že jedna vec je, že my určite chceme mier. Každý chce mier v rôznych ohľadoch, lebo mier je úžasný. Prečo by ste išli do vojny? Zabíja len ľudí a obyčajných ľudí. A nikdy to nie sú vodcovia. Vodcovia vždy prežijú, ale obyčajní ľudia sú zabití. V mieri môžeme tvoriť umenie. Môžeme vytvárať kultúru, ako sú festivaly, ako je tento. Môžeme si vážiť umenie. Môžeme mať krásu. A myslím si, že jedným spoločným cieľom na Taiwane je mier.
Na Taiwane sme prešli z diktatúry do demokracie bez akéhokoľvek násilia. Viete, nepotrebovali sme vojnu ani niečo podobné, bolo to ako vaša revolúcia v roku 1989. Nemuseli sme zabiť milión ľudí, aby sme dosiahli tento úžasný prechod. A dúfam, že to tak to bude aj v Číne, jedného dňa sa to určite stane. Dúfam, že sa toho dožijem. Určite sa toho dožiješ ty, pretože si mladý. Myslím, že by to bol dobrý deň pre 21. storočie, pretože, vieš, už sa musíme posunúť z tých strašných ničivých vojen v minulom storočí.
Čo sa týka môjho cieľa, vieš, mám 50 rokov. Blížim sa do neskoršej fázy svojho života. Takže mojím snom je jednoducho pokračovať v písaní. Stále mám veľa úžasných príbehov o Taiwane, ktoré môžem porozprávať. A mojím cieľom je, aby som mal čoraz viac prekladov. Moje ďalšie romány nebudú len o meste duchov, ale aj o iných románoch, ktoré budú prekladané do rôznych jazykov. A môžem rozprávať svoje príbehy na rôznych miestach sveta, pretože napríklad teraz, prečo som tu, v meste, kde neviem ani vysloviť, Ichlava? (smiech). Som tu kvôli písaniu. Takže dúfam, že sa to bude diať aj naďalej. To je môj sen.
