Dagmar Kičinová 
Hudba je jej súčasťou už odmalička, pochádza z hudobníckej rodiny. Už ako trojročná si doma vybrnkávala melódie na klávesovej harmonike a spievala Tublatanku. V škole chodila deväť rokov do speváckeho zboru a neskôr sa dala aj na komponovanie a skladanie vlastných piesní. Viera je nevidiaca, preto jej vášeň k hudbe na začiatku sprevádzali aj problémy.
„Všetko som sa musela učiť naspamäť. Naučila som sa čítať noty v Braillovom písme, čo nie sú bežné noty, ale sú to písmenká. Napriek tomu je čítanie nôt a zároveň hranie na klavír náročné a demotivujúce, tak som si povedala, že sa to rýchlejšie naučím naspamäť podľa sluchu.“
„Nevedeli si predstaviť, ako ma budú učiť,“ spomína Viera Petrovčinová
Už keď mala dvanásť rokov, vedela, že v budúcnosti bude robiť niečo umelecké. Okrem hudby v tomto čase tiež písala články a bavila ju literatúra.
„Celé sa to potom vykryštalizovalo na strednej škole. Vo štvrtom ročníku som sa prihlásila na dve školy – konzervatórium v Košiciach a vysokú školu v Prešove, odbor Slovenský jazyk a literatúra a hudobná výchova.“
Práve v tomto čase sa prvýkrát stretla s predsudkami. Z vysokej školy v Prešove jej prišiel výsledok prijímacích skúšok – talentové skúšky síce urobila, ale prijali ju iba na Slovenský jazyk, na hudobnú výchovu nie.
„Hneď ma odpísali, že oni nevedia, ako ma budú učiť, nevedia si to predstaviť. Bola tu jedna profesorka, ktorá povedala, že mám ísť do Prahy – vraj je tam špeciálna škola pre nevidiacich, konzervatórium, kde budem ladiť klavíri a tak ďalej. Ja som to nikdy nechcela robiť.“
Nakoniec sa jej však po dohode s dekanom podarilo nastúpiť do prvého ročníka a na škole sa jej darilo veľmi dobre. Predsudky boli neopodstatnené a v roku 2006 dokonca dostala ocenenie Študentská osobnosť v kategórii umenie a kultúra, ktorú jej osobne odovzdal vtedajší prezident Ivan Gašparovič.
„Deti ma často skúšajú,“ hovorí učiteľka
Viera Petrovčinová už 12 rokov učí na Základnej umeleckej škole Múza v Humennom.
„Na začiatku som si nevedela predstaviť, ako budem tie deti učiť, ako im budem vysvetľovať tie noty, ktoré sú úplne iné, ako som sa naučila ja. Ale ono sa to všetko dalo. Dostala som inštrukcie od jedného nevidiaceho učiteľa, ktorý učil v Prešove. On ma zaučil, dal mi aj zopár učebníc.“
S pokrokom techniky je to teraz jednoduchšie. Pri učení Viera používa notové programy a noty už nemusí lúštiť ako predtým, ale program jej ich sám prečíta a zahrá. Zároveň aj deti na počítači vidia grafickú predlohu. Okrem učenia tiež komponuje a aranžuje hudbu pre školský orchester.
S predsudkom sa Viera stretla pri svojej práci len jediný krát. „Pamätám si, ako za mnou prišla jedna mamička a povedala, že si nevie predstaviť, že by som učila jej dcéru. O päť minút ale skonštatovala, že nevidiaci majú dobrý sluch, tak možno to bude aj dobré. Jej dcéra ku mne nakoniec chodila 14 rokov. U detí som sa s predsudkami nestretla, ale malé deti sú zvedavé a často ma skúšajú. Napríklad dieťa príde a nemá obuté prezuvky a ja mu hneď poviem, nech sa prezuje. Deti sú prekvapené, ako to viem, ale ja to rozoznám podľa sluchu. Oni to potom zistia a už si to nedovolia.“
Chýba jej stretávanie sa s ľuďmi
Nevidiaci sa musia spoliehať na ostatné zmysly. Asi práve preto sa hovorí, že majú veľmi dobrý sluch. Dobrý sluch je to, čo Viere pomáha aj pri jej práci.
„Ja osobne mám absolútny sluch. Pomáha mi to, pretože si dokážem vylúštiť aj skladbu podľa sluchu a nepotrebujem noty. Myslím si, že náš sluch alebo čuch sa nám viac rozvinie počas života. Sme na to odkázaní a nútení ich používať. Keď vypnete zrak, tak sa všetky ostatné zmysly prispôsobia.“
Viera momentálne učí z domu kvôli pandémii koronavírusu. Situácii sa prispôsobila, učenie touto formou jej nerobí problém, dokonca jej z toho plynie i jedna výhoda. „Dochádzanie do práce je niekedy zložité, takže mi to uľahčuje pohyb. Ale na druhej strane už mi chýba stretávanie sa s ľuďmi, takže si neviem predstaviť učiť stále iba z domu“ priznáva.
