Vytisknout tuto stránku
st., 5. květen 2021 19:52

Nevidiaci narážajú na obavy zamestnávateľov, ktorí neveria v ich schopnosti

Písanie na Pichtovom stroji Písanie na Pichtovom stroji Zdroj: Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska
Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) je jedno z najväčších občianskych združení v našej krajine, ktoré má v súčasnosti 3 500 členov. Toto číslo netvoria výlučne ľudia so zrakovým postihnutím, ale aj ich príbuzní, priatelia či podporovatelia. O tom, ako združenie pomáha nevidiacim ale napríklad aj o tom, či majú nevidiaci rovnaké príležitosti ako zvyšok spoločnosti, sme sa rozprávali s Eliškou Fričovskou, PR manažérkou ÚNSS.

Aké sú hlavné úlohy a ciele Únie nevidiacich a slabozrakých?

Naším základným poslaním je obhajovať práva ľudí so zrakovým postihnutím a zabezpečovať im rovnaké príležitosti a zaobchádzanie, aké má bežná verejnosť. V rámci Únie im ponúkame možnosť združovať sa, čo nevidiacim a slabozrakým dáva príležitosť stretávať s ľuďmi s podobným osudom, ale aj rozvíjať zručnosti a znalosti potrebné na prekonávanie dôsledkov zrakového postihnutia. Pracujeme s verejnosťou a prinášame jej informácie o živote a možnostiach ľudí so zrakovým postihnutím. Nemenej dôležitá je práca v rámci poskytovania sociálneho poradenstva a sociálnej rehabilitácie nevidiacim a slabozrakým klientom.

Akými konkrétnymi spôsobmi sa snažíte tieto ciele napĺňať?

Čo sa týka obhajoby práv, sledujeme legislatívne zmeny a upozorňujeme kompetentných, kde by mohol vzniknúť problém pre ľudí so zrakovým postihnutím.
V rámci práce s verejnosťou sa snažíme informovať nielen o tom, čo znamená život so zrakovým postihnutím, ale predovšetkým odstraňujeme rôzne mýty, ktoré v spoločnosti ešte stále panujú. Organizujeme workshopy na školách, vo firmách aj pre verejnosť, napríklad v informačných stánkoch počas verejnej zbierky Biela pastelka. V nich si môžu ľudia vyskúšať chôdzu s bielou palicou, simulačné okuliare a na vlastnej koži zažiť, aké to je pozerať sa na svet s nejakým zrakovým ochorením alebo nevidieť vôbec. Zároveň sa im snažíme odovzdať posolstvo, že aj so zrakovým postihnutím sa dá žiť plnohodnotný život.
Nemenej dôležitou súčasťou nášho poslania je práca s klientom a poskytovanie sociálnych služieb. Tie rozdeľujeme na sociálnu rehabilitáciu a sociálne poradenstvo. Máme osem krajských stredísk, v ktorých nájdu ľudia so zrakovým postihnutím profesionálnu pomoc. Tá je veľmi široká – od poradenstva zameraného na prijatie postihnutia, komunikácia s rodinou, poradenstvo v oblasti zamestnávania cez pomoc s výberom optických a kompenzačných pomôcok, nácvik sebaobslužných činností, starostlivosť o domácnosť, pretože aj nevidiaci či slabozrakí dokážu prať, variť i žehliť, až po výuku Braillovho písma či chôdze s bielou palicou.

Viem, že organizujete aj koncerty a podujatia. Jedným z aktuálnych je fotografická súťaž Cesta svetla. Viete mi o nej povedať viac?

Je to súťaž, ktorá spája vidiacu a nevidiacu verejnosť prostredníctvom umenia. Do súťaže môžu byť zapojení akýkoľvek súťažiaci – vidiaci, nevidiaci, starí, mladí, amatérski aj profesionálni fotografi. Témou fotografií musí byť život so zrakovým postihnutím alebo tematika svetla. Minulý rok bol špeciálny, pretože sa kvôli pandémii nemohla uskutočniť súťažná prehliadka. Bolo nám ľúto vynechať Cestu svetla úplne, a preto sme pripravili Cestu svetla špeciál. Využili sme množstvo zaujímavých snímok, ktoré nám ostali z predchádzajúcich ročníkov a rozhodli sme sa im dať druhú šancu. Vystavili sme ich v okolí budovy ÚNSS v Bratislave a myslím si, že táto improvizovaná galéria splnila svoj účel. Ľudia sa pristavovali, prezerali si fotografie a verím, že im spríjemnili náročné dni.

Ako je to s financovaním vášho združenia? Pomáha vám aj štát?

Áno, pomáha nám aj štát, je to určené zákonom o sociálnych službách. Činnosť našich krajských stredísk je financovaná vyšším z vyšších územných celkov. Sme tiež žiadateľmi o granty z ministerstva kultúry alebo ministerstva práce a sociálnych vecí a rodiny. Taktiež zamestnávame občanov so ŤZP na chránených pracoviskách, čo je financované Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. A, samozrejme, časť nákladov pokrývajú aj výnosy z verejných zbierok.

Ako prácu Únie ovplyvnil koronavírus?

Samozrejme, pandémia sa výrazne dotkla aj nás. Členovia základných organizácií sa nemôžu stretávať na pravidelných aktivitách, čo je náročné, pretože pre mnohých je to jedna z mála možností, ako byť s priateľmi a zmysluplne s nimi tráviť čas. Aj sociálne služby sme nútení poskytovať dištančne, čo znamená prostredníctvom telefónu, písomne či elektronicky. Avšak napriek opatreniam fungujeme naplno. Naše sociálne pracovníčky a sociálni pracovníci zvládli cez telefón zaškoliť klientku, ako používať špeciálnu lupu, nasmerovať na trase klienta správnym smerom prostredníctvom zdieľanej aplikácie, poradili im, ako si nastaviť v telefóne novú aplikáciu, vďaka zdieľaným obrazovkám nemuseli ukončiť ani výuku na počítačoch... Aj Braillovo písmo už úspešne učili cez Messenger.

Takže je možné aj terénne služby realizovať online či cez telefón?

Niektoré služby áno. Ale napríklad nácvik chôdze s bielou palicou, ktorú sa musí klient učiť v teréne, nie. Vtedy totiž musia byť pracovníci s klientom v reálnom teréne, prejsť si danú trasu, počúvať okolité zvuky, vnímať konkrétny terén. To sa online nedá. Pravdaže, už si veľmi želáme, aby sa všetko vrátilo do normálu.

Viete približne, koľko máme na celom Slovensku nevidiacich?

V našej organizácii nemusia byť združení všetci ľudia, ktorí majú zrakový problém. Takže to vieme len odhadovať. Predpokladá sa, že jedno až dve percentá nášho obyvateľstva sú ľudia, ktorí majú nejaké zrakové postihnutie.

Majú nevidiaci rovnaké príležitosti ako my?

To je široká otázka. Aj ÚNSS sa zasadzovala a podporila prijatie mnohých dôležitých zákonov, napríklad zákonu o službách zamestnanosti, ktorý podporil zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím a otvoril nevidiacim a slabozrakým dvere k nezávislosti, možnosti mať svoj pracovný cieľ a materiálne zabezpečenie. V roku 2004 sme podporili Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a najmä o zákaze diskriminácie, vrátane diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. V roku 2010 ratifikovala Slovenská republika Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Aj my sme sa v rámci našej činnosti zamerali na presadzovanie ratifikácie a implementácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím – prvej a najvýznamnejšej ľudsko-právnej medzinárodnej zmluvy v 21. storočí, zaručujúcej ochranu a uplatňovanie práv ľudí so zdravotným postihnutím. Dohovor sa stal základným strategickým dokumentom pre obhajobu a podporu uplatňovania práv nevidiacich a slabozrakých ľudí. Takže v teoretickej rovine by to malo fungovať naozaj veľmi rovnocenne pre všetkých, hoci v realite sú ešte veľké rezervy. Nie vždy to majú ľudia s postihnutím jednoduché, narážajú najmä na obavy zamestnávateľov, ktorí dostatočne neveria v ich schopnosti. Majú obavy, že nezvládnu danú prácu rovnako ako vidiaci, alebo nebudú mať dostatočné zručnosti a vedomosti, hoci majú rovnaké vzdelanie ako ďalší uchádzači. Postupne sa však pracovný trh otvára aj pre nich. Ale na druhej strane musím povedať, že nie každý sa stretáva s odmietnutím. Sú nevidiaci, ktorí pracujú ako IT pracovníci, právnici, hovorcovia, metodici či redaktori. Takže aj tieto pozície ľudia so zrakovým postihnutím úspešne zastávajú. Už to nie sú „len“ maséri a košikári...

Myslíte, že v tomto pomohol aj vývoj techniky? 

Vďaka počítačom či telefónom s hlasovým výstupom dnes dokážu nevidiaci pracovať úplne plnohodnotne a určite to rozšírilo možnosti ich uplatnenia. O tom, že klienti dokážu perfektne pracovať na počítači, rada presviedčam príkladom mojej kolegyne. Niekoľko týždňov si mailovala s pracovníkmi agentúry, ktorá nám vypomáha s prípravou rôznych kampaní, a tí až po čase, pri osobnom stretnutí zistili, že je nevidiaca. Dovtedy si totiž len mailovali. Je to príklad toho, že aj nevidiaci či slabozrakí dokáže odviesť kvalitnú a bezproblémovú prácu, len treba mať odvahu dať mu šancu.

Je niečo, čo by sa dalo spraviť, aby sa zlepšili podmienky pre nevidiacich?

Tam, kde by mohlo prísť k zmenám, a kde sa to dlhodobo nedarí, je presadenie stavebnej legislatívy zabezpečujúcej bezbariérovosť výstavby a územia. Bolo už niekoľko neúspešných pokusov o novelizáciu stavebnej legislatívy. Stále však pretrváva odpor vládnych inštitúcií a profesijných združení architektov a stavebných inžinierov proti zavedeniu autorizovaných znalcov pre bezbariérovú výstavbu a proti zavedeniu kontroly a penalizácie nedodržiavania pravidiel prístupnosti. Ďalším neúspešným procesom je mnohoročné presadzovanie priaznivejších štandardov pre výťahy. Stále, a čoraz viac, sa inštalujú výťahy s dotykovou klávesnicou a bez hlasového oznamovania poschodí. Technické riešenie existuje, ale obvykle nie je súčasťou podmienok verejného obstarávania. Vám sa to môže zdať ako banalita, ale pre ľudí so zrakovým postihnutím je to veľmi dôležité, pretože vedia, kde sa nachádzajú, kde majú vystúpiť, čo je ďalší krok k ich samostatnosti a nezávislosti. Niekedy je zdanlivá drobnosť pre iných vecou zásadného významu. Podobné je to s ohlasovaním zastávok vo vlakoch či autobusoch, nie vždy a všade to funguje. Rezervy sú tiež v rámci prístupnosti webových sídiel, aplikácií či dokumentov pre ľudí so zrakovým postihnutím.

Mohli by sme nejako pomôcť aj my, jednotlivci?

Netreba sa báť, ak vidíte nevidiaceho napríklad na prechode, pokojne sa ho opýtajte, či potrebuje pomoc. Mnoho ľudí brzdí len strach, pretože sa domnievajú, že nebudú vedieť, čo majú urobiť. V takých prípadoch radím, aby použili intuíciu a takt. Ak ich nikto sprevádzať nevidiaceho neučil, nech mu pokojne povedia, aby ich nasmeroval. On už im povie čo a ako. Určite však nikdy nevidiaceho neťahajte ani netlačte pred sebou. Choďte asi pol kroka pred ním, aby vás nasledoval. Hovorte mu, kde sa nachádzate, napríklad, že o dva kroky bude schod a podobne. No netreba sa ani nahnevať, ak vám nevidiaci povie, že pomoc nepotrebuje. Nech vás to od ďalšej asistencie v budúcnosti neodradí, možno daný človek jednoducho na konkrétnom mieste pomoc nepotrebuje, pretože ho dobre pozná a orientuje sa.

Sú chodníky a cesty už dostatočne prispôsobené nevidiacim alebo si myslíte, že by sa niečo ešte v tomto smere dalo zlepšiť?
Chodníkov a ciest, ktorým by sa zišla úprava je ešte dosť, ale pri ich rekonštrukciách sa už na bezbariérovosť myslí. No ani tam to nie vždy je bezproblémové. Často bariéry vytvárajú ľudia samotní. Nezáujmom i nevedomosťou. Na vodiacich líniách sa objavujú reklamné pútače, elektrické kolobežky odstavujú k obrubníkom na chodníkoch, čo je však pre nevidiaceho prirodzená vodiaca línia. Snažíme sa v tomto smere hovoriť s kompetentnými a pracovať aj s verejnosťou, pretože to vždy nie je o nezáujme, ale jednoducho o nedostatku informácií...

Máte pocit, že spoločnosť stále nevie, ako komunikovať a správať sa k nevidiacim?

Nenazvala by som to „spoločnosť“, pretože je veľa ľudí, ktorí už vedia pristupovať k ľuďom s akýmkoľvek postihnutím. Je to skôr o jednotlivcoch, na ktorých z času na čas naši klienti prirodzene „narazia“ a tí sa k nim správajú necitlivo. Občas je to, ako som spomínala, len o strachu z neznámeho – ľudia nevedia, či môžu alebo majú nevidiacemu ponúknuť pomoc, prípadne ako sa s nevidiacim kolegom zhovárať, ale veľmi rýchlo prídu na to, že úplne normálne. Iba niekedy je lepšie hovoriť konkrétne a nie všeobecne, čiže poviete: „dala som ti šálku s kávou k pravej ruke“ a nie: „kávu máš na stole“.

Zobrazeno 533 krát
Naposledy upraveno: st., 5. květen 2021 20:19
Dagmar Kičinová

Související články

Pro psaní komentářů se přihlaste