Paulina Kleinová 2. Zdôvodnenie voľby témy
Zdravotne-sociálna žurnalistika ma vždy zaujímala o čosi viac, ako iné tématické profilácie. Nakoľko sa zaujímam aj o školstvo, počiatočná vízia bola zrejmá. Kontaktovala som súkromnú základnú školu, ktorá sa nachádza v mieste môjho bydliska. Poznám veľa učiteľov, ale iba málo špeciálnych pedagógov. Pred tromi rokmi som sa osobne spoznala s učiteľkou, ktorá pracuje v základnej škole pre deti s vývinovými poruchami učenia. Pomáhala som jej s organizovaním školských besiedok, s prípravou pomôcok pre žiakov a raz som sa dokonca zúčastnila vianočnej besiedky, kde som spolu s ňou a jej triedou vystupovala na pódiu. V zákulisí som mala príležitosť na vlastnej koži spoznať, čo to znamená byť špeciálnym pedagógom a s čím sa takýto učiteľ bežne v práci stretáva. Deti sa ku mne túlili, chceli, aby som s nimi išla domov, aby som sa stala ich staršou sestrou. Jedno z detí dokonca dostalo záchvat paniky, sadlo si do kresla a začalo si vyzliekať kostým, pretože odmietalo vyjsť na pódium a spolu s triedou predviesť program, ktorý si spoločne nacvičili. Dozvedela som sa, že niektoré deti, napríklad s autizmom alebo inými poruchami mentálneho vývoja, takto ventilujú stres, napätie alebo dokonca aj vzrušenie z nadchádzajúcich udalostí.
Priznám sa, že dovtedy som sa s ničím takým nestretla. V uliciach mesta som často vídala ľudí, ktorí boli spoločnosťou definovaní ako „iní“. Často som v televízii počula o deťoch s vývinovými poruchami učenia. Dokonca na internáte bývam s kamarátkou, ktorá tento obor už piaty rok študuje. Nikdy som sa ale nezaujímala o to, čo presne znamená pojem poruchy učenia. Nejakým spôsobom mi v podvedomí dominovala myšlienka, že sú to jednoducho detí, ktoré majú problém zapamätať si nové veci alebo potrebujú pomoc rodičov, prípadne dospelých. Po tom, čo som ale absolvovala vianočnú besiedku s deťmi z triedy svojej známej, som pochopila, že poruchy učenia nie sú ako make-up, ktorý si jednoducho zmyjem z tváre, keď prídem domov a pokojne pokračujem, nenamaľovaná, ďalej vo svojom dni. Poruchy učenia znamenajú, že sa s nimi deti potýkajú kdekoľvek. Prejavujú sa v oblasti vzdelávania, ale aj osobného života, čo som sa neskôr dozvedela od Karolínkinej mamy.
Do toho všetkého sa pridružil fakt, že môj priateľ má bratranca s mentálnou retardáciou. Predtým, ako sa s ním prvýkrát stretla, mi nikto nepovedal, čo mám očakávať a netušila som ani o jeho postihu. V ten deň ku mne pristúpil chlapec, lepšie povedané už dospelý, viac ako dvadsaťpäťročný chlap s okuliarmi na nose a roztopašne rozstrapatenými čiernymi vlasmi a pozdravil sa mi so širokým úsmevom. Na prvý pohľad som tušila, že niečo je úplne v poriadku, ale nenapadlo by mi odôvodňovať to práve mentálnou retardáciou. Neskôr som sa dozvedela, že priateľov bratranec nikdy nenavštevoval materskú alebo základnú školu a už vôbec nie strednú, prípadne vysokú školu. Pritom je to veľmi milý a bystrý chlapec, ktorý ovláda všetky typy dopravných prostriedkov a iba podľa zvuku auta prechádzajúceho po ulici vie definovať presnú značku a typ auta. Zamyslela som sa nad tým, kam vlastne chodí, keď sú jeho rodičia v práci. Údajne fungujú centrá, ktoré sa starajú o takéto deti či dospelých. Vtedy som sa spýtala známej, špeciálnej pedagogičky, či tiež pracuje s deťmi s mentálnou retardáciou. Vysvetlila mi, že v škole, kde vyučuje, takéto prípady nie sú, no objavujú sa tam deti napríklad s autizmom. Postupne som tak bola zasvätená do problematiky, ktorá ma čím ďalej tým viacej zaujímala.
Ako som už spomenula, „špeciálnu“ školu som navštívila už počas vianočnej besiedky a okrem toho razu ešte viackrát potom. Obvykle som sa len prechádzala po chodbe a počúvala školský ruch. Väčšinu času som do školy prišla práve počas prestávky a mala som tak možnosť pozorovať deti s ADHD. Prišlo mi zaujímavé, ako veľmi sú podobné deťom bez porúch a ako sa od nich zároveň líšia. Oveľa viditeľnejšie bolo ADHD, teda porucha pozornosť a aktivity, na starších deťoch. Aj menšie deti sa vrteli a naháňali, ale pripisovala som to skôr detskej roztopašnosti. Ďalší krát, kedy som sa priamo zúčastnila akcie s deťmi s vývinovými poruchami učenia, bola koncoročná mimoškolská aktivita. Učitelia zobrali deti do obrovského areálu, kde si uvarili guľáš a dokonca sa podávala aj cukrová vata. To bol moment, kedy som si bola na sto percent istá, že ADHD sa prejavuje po všetkých stránkach života dieťaťa. Lozili po preliezkach, akoby im bolo úplne jedno, že môžu spadnúť a zlomiť si väzy. Každú chvíľu ich učitelia okrikovali a museli na nich striehnuť, aby sa náhodou nič nestalo. Boli ako uzlíky nekonečnej energie. Keď som porovnala ich správania vonku, na preliezkach a pri hre, s tým v škole, videla som isté podobnosti, no musela som uznať, že učitelia to s tými deťmi skutočne musia vedieť.
Počas jednej zo svojich návštev som sa od pani riaditeľky dozvedela, že miestna škola patrí medzi prvé na Slovensku, ktorá vzdeláva deti s vývinovými poruchami učenia. Na otázku, či školu navštevujú aj deti mimo Žilinský okres, prípade mesto Martin, mi odpovedala záporne. Škola nemá internát a ani dostatok učiteľov na to, aby mohla nabrať národný rozmer a zároveň zaručiť žiakom kompetenciu a odbornosť vyučovania. Princípom školy je malý počet žiakov v triede a to v prípade národného konceptu nešlo, pokiaľ by škola nezamestnala viac učiteľov. To je, samozrejme, náročnejšie už aj finančne.
Po všetkých tých stretnutiach s ďalšími špeciálnymi pedagógmi a žiakmi som bola svedkom jednej návštevy. V tom čase som bola u svojej známej, keď k nej prišli kolegyne a húfne si posadali do altánku. Prisadla som si ku nim a chvíľu počúvala, o čom sa rozprávajú. Preberali školu a predovšetkým deti. Sťažovali sa na rodičov, veľakrát z ich úst zaznelo, že väčšina rodičov vývinovú poruchu u svojho dieťaťa považuje za akúsi mutáciu a svojho potomka tak úplne odpíše. Počas ich rozprávania mi napadlo, že by som mohla urobiť projekt s „dvomi stranami“. Na jednej strane by boli špeciálni pedagógovia a ich pohľad na vzdelávanie detí a na druhej zase rodičia a ich snahu venovať sa deťom aj mimo školu. Dozvedela som sa, že práve to je kameňom úrazu vo viacerých rodinách. Rýchlo som ale pochopila, že podobná téma by sa spracovávala ťažko a zabralo by to viac ako len rok, nakoľko som sa stretla s veľkou neochotou rodičov a za druhé som dostala pocit, že v takom prípade by som úplne odskočila od pointy problematiky a zamierali priamo k ohnisku, ktorým je, povedzme, pomyselná „vojna“ medzi učiteľmi a rodičmi.
Druhou alternatívou preto bolo spracovať reportáž z prostredia školy. Ani to nebol príliš dobrý nápad, pretože množstvo získaných informácií bolo skutočne enormné a bolo možné spraviť z nich nie jednu, ale rovno sériu reportáží. Vtedy som sa stretla s dievčatkom menom Karolínka a jej mamou. Zistila som, že Karolínka má od detstva diagnostikované ADHD a rovnakú diagnózu má aj jej starší brat. Vzhľadom k tým všetkým zisteniam a postrehom, ktoré som za dlhé roky známosti so sociálnymi pedagógmi nazbierala, mi bolo takmer okamžite jasné, komu projekt venujem.
3. Zdroje/stav problematiky
Hlavným zdrojom pre moju reportáž boli, pochopiteľne, špeciálni pedagógovia na čele s riaditeľkou školy. Okrem toho som si od vyššie spomenutej známej, špeciálnej pedagogičky, požičala knihu s názvom „ADHD. Porucha pozornosti s hyperaktivitou“[1]. Na základe poznatkov a informácií v publikácií som získala úvod do problematiky a dokázala charakterizovať dieťa s ADHD. Autori publikácie pojednávajú o rôznych oblastiach choroby, zohľadňujú jej príčiny aj možné liečby. Rovnako, ako ja, sa snažia vyvrátiť mýty týkajúce sa detí s ADHD, čo súvisí s cieľom môjho projektu. Mnoho ľudí sa domnieva, že ADHD je akousi vymyslenou poruchou, ktorá má ospravedlňovať neposedné a neposlušné deti. V skutočnosti som však v projekte dokázala, že deti s ADHD nie sú neposlušné a dokonca majú veľký potenciál pre normálne fungovanie v spoločnosti, vrátane základnej či strednej školy.
Užitočné informácie mi poskytla aj tlačová správa Národného centra zdravotníckych informácií,[2] prostredníctvom ktorej som získala štatistiky a percentuálny podiel detí s ADHD v rámci podielu pacientov vyšetrených v súvislosti s poruchami správania. Na to, aby som pochopila problematiku, som však nemusela čerpať z množstva odbornej literatúry. Stačilo absolvovať pár návštev školy a porozprávať sa so špeciálnymi pedagogičkami, ktoré dokázali dieťa nielen s ADHD opísať, vypichnúť jeho základné črty, plusy a mínusy čo sa týka učenia, správania sa v škole alebo doma a podobne. Následne som mala príležitosť vidieť takéto deti na vlastné oči, sama zažiť, ako sa teória, ktorú som čítala v odborných publikáciách a počúvala z úst odborníkov, prejavuje v praxi.
Mimoriadne užitočným zdrojom informácií bola aj Karolínkina mama. Jej dcéra má osem rokov, okrem toho má staršieho syna, ktorý má rovnako diagnostikované ADHD. Ako matka dvoch detí s rovnakou diagnózou mi dokázala poskytnúť všetky informácie o správaní sa detí s ADHD nielen v škole, ale aj doma. Výhodou bol fakt, že jej starší syn chodil nejaký čas na klasickú školu, kde dostával poznámky a napomenutia za nepozornosť alebo prehnaný záujem o svoje okolie, preto som mohla porovnať rozdiel medzi klasickou a špeciálnou základnou školou. Vďaka Karolínkinej mame som teda mala príležitosť zhodnotiť, či sú podobné špeciálne školy pre žiakov s vývinovými poruchami učenia na Slovensku vôbec potrebné.
Stav problematiky je podľa môjho názoru veľmi chabý. Bežní ľudia sa príliš nezaujíma o deti s ADHD, i keď ide o stále rozšírenejšiu vývinovú poruchu. Veľakrát som sa stretla aj s tým, že si ľudia z tejto diagnózy uťahovala a prívlastok ADHD dávala všelijakým jedincom, ktorí len nedokázali obsedieť na jednom mieste, pretože milovali fyzický pohyb a šport. Často sa týmto prívlastkom nazývajú aj vyslovene lenivé deti, ktoré svoju lenivosť ospravedlňujú fiktívnou vývinovou poruchou. Domnievam sa, že predovšetkým rodičia takýchto detí by si mali vypočuť reportáž a presvedčiť sa, že ADHD nie je o hyperaktivite v zlom slova zmysle. Prostredníctvom Karolínky, dievčatka s ADHD, som sa presvedčila o tom, že ADHD často prebieha potichu a keby som nevedela, že trpí touto poruchou, možno ju dokonca úplne prehliadnem. Napriek tomu, že na Slovensku je povedomosť a týchto deťoch relatívne dobrá (viz. bod 7), mnohí majú mylnú predstavu o tom, ako sa dieťa s ADHD chová. Vo všeobecnosti si ale dovolím tvrdiť, že problematika detí s touto diagnózou je na Slovensku viac riešená teoreticky ako prakticky. Existuje množstvo príručiek a odbornej literatúry, ktorá charakterizuje ADHD, no ako to vyzerá v praktickom, bežnom živote, už nikto nezobrazuje a ani o tom nediskutuje. Podľa môjho názoru sú tak deti, ktoré majú skutočne a odborne diagnostikovanú túto poruchu pozornosti a aktivity, mierne degradované.
4. Ideový plán
To, že deti s ADHD sú na Slovensku prehliadané, som si dlhú dobu neuvedomovala ani ja. Síce som poznala pár takýchto detí, pričom som netušila, že majú spomenutú diagnózu. Spočiatku som teda chcela zachytiť život a prácu špeciálneho pedagóga. Podnetom na môj počiatočný nápad bola známa, špeciálna pedagogička, s ktorou som sa často rozprávala o práci a veľakrát videla aj do „zákulisia“. Keď prišla domov, často spolu so svojou rodinou rozoberala príhody a problémy, ktoré nastali v práci. Týkali sa buď žiakov, rodičov, alebo celkovej organizácie chodu školy. V žiadnom prípade nechcem jej prácu nadraďovať nad iné profesie, no zaujalo ma, ako to tam chodí. Obzvlášť po tom, čo som zhodnotila fakt, že na deti s rôznymi diagnózami potvrdzujúcimi vývinové poruchy učenia sa skutočne nemôže hystericky kričať po tom, čo si už piatykrát nedonesie úlohu, zabudne matematický vzor z predošlej hodiny alebo po desiatykrát napíše v slove mydlo mäkké i. Zaujal ma prístup, s akým musia a predovšetkým chcú ku žiakom pristupovať. Všímala som si trpezlivosť, s akou tieto učiteľky pristupujú k výučbe žiakov. Samozrejme, občas im trochu ušla ostrosť a sila hlasu, ale po celú tú dobu sa snažili pôsobiť pokojne, priam až kamarátsky. Je teda prirodzené, že som chcela zmapovať prácu týchto učiteliek.
Keď som s týmto nápadom prišla za svojou známou, okamžite ma odkázala na množstvo iných učiteliek, ktoré sú vraj zhovorčivejšie. Tu sa vyskytol prvý problém, pretože ústrednou postavou mala byť jedna učiteľka, a to práve tá, ktorá odmietla rozprávať na mikrofón. Napriek tomu som zašla do školy a spracovala akúsi sondu do pracovného života špeciálnych pedagogičiek. Zohľadnila som aj fakt, že daná škola je jednou z prvých na Slovensku, ktorá vzdeláva deti s vývinovými poruchami učenia. Keď som všetky zvuky zosúladila a dala ich dokopy v rámci jednej reportáže, uvedomila som si, že reportáž pôsobí príliš stroho, príliš mdlo.
Chcelo to nejaké dieťa, i keď som mala nahratých množstvo minút zvuku z vyučovania. Spočiatku som si neuvedomila, že ja síce viem, ako také dieťa napríklad s ADHD vyzerá alebo ako sa správa, no nie každý poslucháč v zásade pozná to, čo ja. Tu sa naskytá otázka, prečo som sa rozhodla vybrať si dieťa s ADHD. Školu navštevuje množstvo žiakov, ktorí majú rôzne poruchy učenia, od dyslexie, kedy si dieťa „nevie správne priradiť tvary písmen k ich zvukovej podobe,“[3] cez dysgrafiu, ktorá sa prejavuje ťažkosťami s písaním,[4] až po samotné ADHD. Deti s dyslexiou a dysgrafiou, ktoré som počas pár rokov spoznala, sa javili aj správali úplne normálne. Uvedomila som si, že spracovať reportáž o nich by sa dalo v prípade televíznej žurnalistiky, kedy by som mohla obrazom zachytiť ich charakteristické črty. Zvukovo sú totiž nie príliš výrazné a keď som sa aj napriek svojim obavám pokúsila o reportáž s deťmi s vybranými vývinovými poruchami, výsledok bol presne taký, ako som očakávala. Neustále opisovanie toho, ako neúhľadne píšu, ako sa im mýlia písmená a nekonečné komentovanie toho, čo priamo vidím.
Vtedy som si spomenula na poslednú vývinový poruchu, ktorá sa u žiakov v škole vyskytuje, a to je ADHD. Dokonca som sa dozvedela, že kamarátka mojej známej má dve takéto deti. Začala som sa podrobnejšie venovať tejto téme a zistila som, že aj keď verejnosť vie o deťoch s ADHD, mylne sa domnieva, že sú to narušené deti, ktoré k životu potrebujú neustály pohyb a okolitý hluk. Karolínku, hlavnú protagonistku mojej reportáže, som z videnia poznala už dlhšiu dobu. Keď som sa zamyslela nad jej správaním a domnienkami niektorých „nezasvätených“ ľudí, okamžite som pochopila, o čom chcem spraviť svoju finálnu reportáž.
5. Postup práce
Považujem za adekvátne ako prvé vysvetliť dôvod, prečo som si zvolila práve zdravotne-sociálne zameranie žurnalistiky a rozhlasové technické spracovanie. Pre rozhlasovú žurnalistiku som sa rozhodla z jednoduchého dôvodu. Od prvého ročníka bakalárskeho štúdia som sa venovala študentskému rádiu. Rozhlasové vysielanie mi od tej chvíle bolo oveľa bližšie než písaná forma prejavu. Zaujalo ma, ako pôsobivo sa dá pracovať so slovami, intonáciou či silou hlasu a čo všetko sa dá vyjadriť prostredníctvom jedného jediného zvuku.
Maturovala som z biológie a dlhšiu dobu sa zaujímam o rôzne témy spojené so zdravím človeka. V médiách sa často objavujú zavádzajúce informácie, ktoré pramenia z nedostatočných znalostí redaktorov v zdravotníckej terminológii. Absolvovala som preto predmet epidemiológia, kde som sa naučila rozlišovať napríklad slovo epidemický od slova epidemiologický a zároveň som sa dozvedela, aké sú dôsledky, keď tieto dve slová zamením. Napriek užitočnosti a zaujímavosti predmetu som napokon musela skonštatovať, že zdravotne-sociálna žurnalistika by mala siahať ďalej než len do oblasti zdravia. Za pomerne krátku chvíľu mi napadlo, že spracovať reportáž zo sociálnej oblasti, ktorá sa týka školstva, by bolo mimoriadne zaujímavé. Na Slovensku je školstvo veľmi diskutovanou témou, preto som sa rozhodla, že do diskusie prispejem svojou reportážou.
Ešte predtým, ako som sa pustila do samotnej realizácie, som si vytvorila plán. Ako som už spomenula, môj plán, ako vypracovať projekt a koho postaviť do ústrednej postavy, sa neustále menil. Ústredná idea však zostala vždy rovnaká. Kontaktovala som preto svoju známu a opýtala sa jej, čo si o tom myslí. Potešilo ju to, pretože škola neexistuje príliš veľa rokov a pôsobí v malom okresnom meste, v ktorom pôsobia len lokálne médiá. Tie, logicky, nemajú dostatočný dosah na to, aby sa o škole dozvedel aj zbytok krajiny. Medializácia školy by škole mohla pomôcť a zároveň by dokázala, aké potrebné sú takéto inštitúcie pre deti, ktoré sa v bežnej škole trápia a stretávajú sa s nepochopením zo strany učiteľov i spolužiakov.
Chcela som teda, aby bola ústrednou postavou moja známa, pričom celú reportáž urobíme v škole a ukáže mi, ako vyzerá jej bežný pracovný deň. Bola zaujímavou adeptkou, pretože vysokoškolský titul získala len pred pár rokmi. Vyše dvadsať rokov pracovala v rôznych spoločnostiach a mala iba maturitné vysvedčenie z gymnázia. Zdravotné problémy ju ale prinútili zamyslieť sa, a tak si dokončila vysokú školu a začala pracovať ako špeciálna pedagogička v škole, ktorú založila jej dlhoročná kamarátka. Myslela som si, že takýto príbeh dokáže zaujať viacerých a predovšetkým pre ľudí v strednom veku by mohol byť akýmsi mementom, že nikdy nie je neskoro na dokončenie toho, čo za sebou zanechali po ukončení strednej školy. Problém ale bol, že moja známa nechcela, aby bola ústrednou postavou reportáže. Odkázala ma na niekoľko svojich kolegýň, ktoré som ja už poznala. V tej chvíli som sa rozhodla, že jednoduchšie bude reportáž orientovať na samotnú školu, priebeh vyučovania a akýsi kolektívny názor špeciálnych pedagógov.
Veľmi rýchlo som ale zistila, že projekt pôsobí dojmom „o nás bez nás“. Neustále som buď ja, alebo učiteľky, rozprávali o deťoch, ktoré vyučujú. Okrem toho som navštívila aj psychologičku, ktorá pôsobí priamo v škole. Tá mi opísala deti s kadejakými vývinovými poruchami, no opäť to boli len slová, žiadny dôkaz. Ako som spomenula vyššie, zvukovo dokázať jemné poruchy učenia je takmer nemožné. Napriek tomu som neustále počúvala ADHD. Čo je to, to ADHD? Percentuálne koľko detí v škole tvoria deti s ADHD? Pani psychologička mi odpovedala na všetky moje otázky a dokonca ma zasvätila aj do diagnózy, vďaka ktorej vie určiť, akou poruchou učenia dané dieťa trpí. Zas a znova to ale bol opis, nijaké dieťa v reportáži nefigurovalo.
Zašla som preto na hodinu matematiky a výtvarnej východy. Získala som odtiaľ zaujímavé nahrávky, ktoré som si takmer okamžite dokázala predstaviť v jednotlivých častiach reportáže. V hlave som si postupne skladala dejovú linku, na základe ktorej reportáž vytvorím. Bola som trochu spokojnejšia, pretože už tam bol zvuk detí, i keď iba v pozadí a celkom neurčitý. Vtedy som sa stretla s pravdepodobne najväčším problémom. Riaditeľka mi pripomenula, že na to, aby som do reportáže mohla použiť výpovede, hoci aj na hodinách, jednotlivých detí, potrebujem súhlas od rodičov. Rozhodla som sa do toho ísť, avšak bol to komplikovaný a zdĺhavý proces. Kým som sa dostala ku výsledku, svet zasiahla pandémia a moja snaha bola úplne stratená.
Rozhodla som sa teda, že výpovede detí z hodín dám do pozadia a do popredia použijem hlas učiteľky, ktorá deťom čítala matematickú úlohu. Stále tomu ale chýbala šťava. Deti tam síce niekde sú, ale stále to pôsobilo ako reportáž z klasickej základnej školy. Môj prvotný cieľ bol predsa úplne iný... Po konzultácii s vedúcou projektu sme sa zhodli na tom, že projektu bezprostredne chýba výpoveď dieťaťa a rodiča. To, ako deti s ADHD zvládajú učitelia, bolo zrejmé už z prvej polovice reportáže. Chcela som však, aby reportáž bola komplexne prínosná ako pre rodičov, ktorí sa s ADHD nikdy nestretli, tak pre učiteľov z klasických škôl, ktoré sa s diagnostikovaným ADHD u detí ešte nestretli.
Oslovila som preto svoju známu, ktorá neváhala a dala mi kontakt na kamarátku. Dozvedela som sa, že má syna a dcérku. Syn je ôsmak na základnej škole pre deti s vývinovými poruchami učenia a jej dcérka, Karolínka, je druháčka. Za vhodnejšieho kandidáta som považovala Karolínku, nakoľko som sa od svojej známej dozvedela o schopnosti ovládať ADHD. Čím je človek údajne starší, tým viac to dokáže ovládať a uvedomovať si to. Domnievala som sa, že práve Karolínka bude najzaujímavejším adeptom na ústrednú postavu môjho projektu. A nemýlila som sa.
Počas stretnutia s Karolínkou a jej mamou bola moja známa pri nás. Najprv som sa rozprávala s Karolínkou. Prvotne sa ma hanbila a pôsobila neisto. Avšak rýchlo som si získala jej dôveru a porozprávala sa s ňou o kadečom. Prezradila mi, koľko má v škole kamarátov, prečo má rada družinu a okrem toho aj niečo málo o svojom vzťahu k matematike, ktorú má veľmi rada. Karolínku po chvíli vystriedala jej mama. Karolínka bola celý čas pri nás. Na vlastné oči som videla, aké je to mať dieťa s ADHD doma. Dovtedy som takéto deti vídala len v škole a to bolo trochu iné. Karolínka za celú dobu, čo som sa rozprávala s jej mamou, nevydala ani hlásky. Bola ticho, chvíľu sa túlila k mame, potom prišla ku klietke so zajacom a začala ho hladkať, neskôr si sadla na gauč, chvíľu nás počúvala a následne opäť prešla ku klietke. Neskákala hore-dole a nevyžadovala si väčšiu pozornosť, ako klasické dieťa v druhom ročníku na základnej škole. Chcela som toto pozorovanie ďalej rozviť, keď sa stala nečakaná vec.
Moja známa, ktorá sedela pri nás a trpezlivo čakala, kým Karolínkina mama nedopovie poslednú myšlienku, sa priznala, že aj ona má ADHD. Poznám ju už štyri roky a nikdy by mi nenapadlo, že aj ona môže mať poruchu pozornosti spojenú s hyperaktivitou. Po tomto zistení som mala okamžite jasno v tom, akým smerom bude reportáž uberať. Ako som už spomenula, moja známa síce dlhé roky pracovala kade-tade, pretože mala iba maturitu, no o desiatky rokov neskôr si úspešne zvládla dorobiť vysokú školu a okrem toho vyučuje deti s podobnou diagnózou, ako má ona sama. Keď som sa jej opýtala, prečo to teda nemá na papieri, odpovedala jednoznačne. Za ich čias žiadne ADHD neexistovala. Keď som prišla domov, konzultovala som svoje novozískané vedomosti s mojimi rodičmi a tí tiež dosvedčili, že keď chodili do školy, žiadne ADHD nebolo. Boli to jednoducho neposlušné a neposedné deti, ktoré si zaslúžili „výprask“. Aj moji rodičia a napokon aj moja známa to často komentovali tým, že z detí sa táto porucha učenia a pozornosti jednoducho „vybíjala“. Mojou úlohou nie je obviňovať dobu, pretože každá z nich prináša veľa plusov a mínusov. Každopádne som sa mimo reportáž zamyslela: keby diagnostikovali ADHD už za čias mojich rodičov, koľko ľudí z celkovej slovenskej populácie by tou poruchou trpelo?
Pri mojej snahe začleniť do reportáže aj poslednú otázku som si uvedomila, že v takom prípade by mi ušla dejová línia, a síce Karolínka. Napokon som sa teda rozhodla spojiť Karolínkin príbeh s príbehom mojej známej. Cieľom reportáže, ako je vyššie spomenuté, je poukázať na to, že deti s ADHD môžu byť aj napriek štyrom písmenám určujúcich ich diagnózu úspešné a môžu pracovať v klasických, bežných odvetviach. Nie sú to ľudia, ktorých porucha by drasticky zasahovala do ich života, čo napokon potvrdila aj Karolínkina mama. Príbeh som preto cielila s týmto zámerom, pričom som z neho nevynechala ani školu, ktorú považujem tak trochu za slovenskú raritu.
6. Sebahodnotenie
Môžem úprimne prehlásiť, že s výslednou reportážou som spokojná. Napriek počiatočným peripetiám s neochotou mojej známej stať sa ústrednou postavou as vývoj projektu uberal dobrým smerom. Dovolím si dokonca tvrdiť, že som aj rada za to, že moja známa ponuku odmietla. Na základe toho som sa dostala ku Karolínke a môj projekt získal vecnejší odkaz ako pre ľudí s poruchou pozornosti a aktivity, tak aj pre ľudí, ktorí o poruche len čítali, no nikdy sa s nikým takým nestretli.
Po vypočutí finálnej verzie som chvíľu váhala, či práca nie je skôr publicistického než spravodajského charakteru. Priznám sa, že osobne mám bližšie k publicistike, pretože na mňa pôsobí voľnejšie a rozsiahlejšie než spravodajstvo, ktoré je skôr faktické. Zároveň si ale myslím, že keby bola táto téma spracovaná úplne spravodajsky, odkaz, ktorý bol primárnym zámerom projektu, by nebol taký výrazný. Samozrejme, reportáž obsahuje aj spravodajské prvky. Nahrávaniu zvukov som venovala niekoľko dní v priebehu mnohých týždňov. Po príchode domov som si jednotlivé zvuky vždy vypočula a skúsila z nich konštruovať reportáž. Vždy som preto nahrávala menej, ako príliš veľa, aby som sa neustále držala svojej ústrednej línie a neodbočovala od vybranej témy. Pri rozhovore so špeciálnymi pedagógmi som sa totiž dozvedela množstvo zaujímavých a cenných informácií, ktoré by tiež stáli za zmienku. Osobne som ale mala pocit, že to by reportáž rozhádzalo a bola by „o všetkom a o ničom“.
Musím priznať, že plány mi skrížila najmä pandémia. Práve v marci a apríli mali mať deti bohatý program rôznych vystúpení, poznávacích výletov a okrem toho som sa mala zúčastniť tvorivých dielní spolu s rodičmi detí. Všetko bolo kvôli koronavírusu zrušené, čo ma v konečnom dôsledku mrzí, pretože mám pocit, že v opačnom prípade by som získala viac podkladov pre svoju reportáž a bola by tak ešte viac prepracovaná a výpovedná.
Odhliadnuc od tématického spracovania, so zvukom som relatívne spokojná. Problémom však bol slabo nahratý zvuk, čo som si pri nahrávaní veľakrát neuvedomila. Keby som projekt mohla urobiť druhýkrát, určite by som viac dbala na to, aby som nahrávadlo dávala bližšie k osobám, ktoré rozprávali. S kvalitou zvuku som však v konečnom dôsledku spokojná, v programe som jednotlivé výpovede upravila tak, aby boli hlasnejšie a zreteľnejšie počuteľné.
Tento fakt ale neberiem negatívne, práve naopak. Pri spracovaní projektu som sa veľa naučila ako o narábaní s nahrávadlom, tak aj o vedení rozhovorov. Okrem toho som sa dostala do role akéhosi režiséra a scenáristu zároveň, keďže som sa sama musela rozhodnúť, čo v projekte použijem a čo nie a naviac som mala priestor rozložiť jednotlivé repliky a časti projektu podľa vlastného uváženia. Práca na tomto projekte ma jednoznačne posunula vpred a iba potvrdila môj záujem o rozhlasovú tvorbu.
7. Literatúra, zdroje a konkurenčné projekty
Vo všeobecnosti môžem tvrdiť, že bez odbornej literatúry by bolo nahrávanie a zároveň následná realizácia projektu takmer nemožná. Síce som vďaka špeciálnym pedagógom získala množstvo cenných informácií, uvedomujem si, že pokiaľ by som sa pýtala na jednotlivé záležitosti bez predchádzajúce času venovanému štúdiu problematiky, otázky by boli vágna a nešli by do potrebnej hĺbky. Cenným zdrojom bola predovšetkým moja známa, špeciálna pedagogička, ktorá magisterský titul získala pred dvomi rokmi. Informácie a všetky dôležité vedomosti preto mala relatívne čerstvo v pamäti a naviac s deťmi s vývinovými poruchami pracuje. Dokázala preto teóriu prepojiť priamo na prax a jednotlivé pasáže z kníh týkajúcich sa detí s ADHD a iných vývinových porúch mi dokázala vysvetliť laickým štýlom, ktorý som okamžite pochopila. Okrem toho som na základe predošlého štúdia problematiky sama dokázala odhadnúť deti s ADHD a na hodinách, na ktorých som bola prítomná, ich porovnať s deťmi, povedzme, s dyslexiou.
Je teda zrejmé, že pri práci na projekte som vychádzala z priamych zdrojov, ktoré predstavovali samotní špeciálni pedagógovia. Medzi priame zdroje naviac radím aj Karolínku a jej mamu, prostredníctvom ktorých som mala možnosť problematiku preskúmať aj z iného, než len školského uhla pohľadu. I keď Karolínkina mama potvrdila, že doma sa ADHD prejavuje podobne, ako v škole, považujem za správne, aby to v projekte odznelo a tvorilo tak nejaký výsledný efekt, ktorý projekt vyvolá na poslucháča.
Pri zbežnom prezeraní ostatných samostatných projektov vytvorených študentmi katedry som tému spojenú s ADHD nenašla. Domnievam sa, že dôvodom je nedostatok špeciálnych škôl, ktoré by vyučovali deti s vývinovými poruchami učenia. Téme ADHD sa niekoľkokrát venoval napríklad slovenský Denník N. Uverejnil rozhovor so psychológom, ktorý pomáha deťom s ADHD[5] a tiež, podobne ako moja známa, sám trpí touto poruchou. Článok, respektíve rozhovor, potvrdzuje výsledok môjho projektu, no ide trochu viac do hĺbky. Ďalší článok Denníka N, tentokrát reportáž, sa týka pojednávania, či je ADHD skutočne výmyslom modernej doby alebo naozajstnou poruchou.[6]
Celkovo sa dá tvrdiť, že o deťoch s ADHD sa hovorí dostatočne. Hlavné slovo však vo väčšine majú odborníci, ktorí tieto deti fakticky opisujú. Opisujú teda ich správanie, možné spúšťače tejto poruchy, prípadne liečbu. V tomto vidím základný rozdiel medzi mojim projektom a reportážami či rozhovormi, ktoré sú publikované na internete. Kým sa autori týchto článkov sústredili skôr na všeobecný opis takéhoto dieťaťa, ja som sa sústredila na dieťa samotné a predovšetkým na rodiča, ktorý takéto dieťa odmalička vychováva a prežíva s ním každú radosť aj smútok. Oporou pre môj projekt bol aj samotný fakt, že škola, ktorú Karolínka ako dieťa s ADHD navštevuje, je jednou z prvých na Slovensku. Pevne verím v to, že práve tento aspekt urobí z môjho projektu hodnotné dielo, ktoré širokú verejnosť niečo málo naučí o deťoch a ADHD a mnohých presvedčí o tom, že táto porucha skutočne neznamená mať druhu hlavu.
[1] GOETZ, Michal – UHLÍKOVÁ, Petra. ADHD. Porucha pozornosti s hyperaktivitou. Praha: Galén, 2009. ISBN 978-8-0726-2630-4.
[2] http://www.nczisk.sk/Documents/aktuality/tlacove_spravy/2019/TS_adhd_7102019.pdf
[4] https://www.avare.sk/dysgrafia-%E2%80%93-tazkosti-s-pisanim/
[5] https://dennikn.sk/1621156/ma-adhd-a-ako-psycholog-pomaha-detom-s-adhd-sam-zazil-co-je-uzkost-a-pocit-zlyhania/
[6] https://dennikn.sk/1608727/k-psychiatrovi-chodia-deti-coraz-castejsie-adhd-je-diagnoza-modernej-doby/
