Katarína Dovinová 
Vladimír Šnídl je autorom knihy Pravda a lož na Facebooku, ktorá sa venuje fenoménu hoaxov na českom a slovenskom internete. Okrem toho pôsobil v českých Hospodářských novinách či týždenníku Ekonom a v slovenskom denníku SME. V roku 2015 zo SME odišiel a stal sa jedným zo zakladajúcich redaktorov Denníka N, kde pôsobí doteraz. Okrem toho často chodí prednášať na slovenské školy o téme hoaxov či konšpiračných teórií.
Ako redaktor sa často venujete dezinformáciám, či už vo vašich článkoch, na sociálnych sieťach alebo vo videách zo série Krotíme hoaxy. Často o nich chodíte prednášať na slovenské školy a napísali ste aj knihu venujúcu sa fenoménu hoaxov na slovenskom a českom internete. Čo Vás priviedlo práve k tejto téme, najmä k skúmaniu sociálnych sietí?
Hlavným impulzom boli voľby 2016, kedy sa nielen k môjmu prekvapeniu dostala do parlamentu Kotlebova ĽSNS, ktorá do značnej miery vyrástla práve na Facebooku a na dezinformáciach alebo polo pravdivých informáciách, ktoré sa šíria práve Facebookom. Tie voľby nám jasne ukázali, že to, čo sa odohráva v tých sociálnych sieťach, tak to už priamo ovplyvňuje aj politický život alebo obecne život na Slovensku.
A tak sme si povedali, že je treba niečo s tým robiť, lebo ak to takto pôjde ďalej, zanedlho aj na Slovensku môže byť referendum o vystúpení z Európskej únie, kde sa môže kopec Slovákov rozhodovať pod vplyvom blbostí, ktoré sa šíria sociálnymi sieťami. Pokiaľ by napríklad takéto referendum bolo úspešné, o chvíľu skončíme niekde na úrovni Bieloruska. Takže sme si povedali, že asi je treba sa tomu nejak v rámci našich malých možností venovať systematicky.
Navzdory tomu podľa prieskumu GLOBSEC až 56% Slovákom verí konšpiráciám a hoaxom, čo je najviac spomedzi okolitých 10 krajín. Pre 2 porovnanie – v susednom Česku je to napríklad len 29%. Čo má podľa Vášho názoru najväčší vplyv na toto číslo?
Nemám úplne odpoveď na to, v čom je presne rozdiel medzi Českom a Slovenskom. Hovorí sa okrem iného samozrejme o absolútne nedostatočnej mediálnej osvete. Hovorí sa o tom, že napríklad v Česku nie je taká veľká náchylnosť uveriť kremeľskej propagande. To vyplýva aj z prieskumov - Česi nie sú takí pro-putinský ako Slováci. Veľká časť Slovákov to berie, že sú pro-ruský. Oni nie sú pro-ruský – oni sú pro-putinský, o Rusku majú iba skreslené predstavy. Napríklad tento sentiment voči Rusku nie je v Česku taký silný. Takisto v Česku nie je taký silný sentiment za minulým režimom a pravdepodobne nie je ani taká silná nedôvera k autoritám, k štátu a možno ani k demokracii. Zrejme toto všetko dohromady sa potom prejaví aj v tej väčšej náchylnosti veriť na dezinformácie a konšpiračné teórie. To sú moje názory, ale samozrejme som ochotný si vypočuť aj iný názor alebo vysvetlenie.
Podľa výsledkov toho istého prieskumu si až 79% Slovákov si myslí, že médiá sú len čiastočne alebo úplne neslobodné. Vy sám ste odišli z denníka SME, keď do jeho vydavateľskej skupiny vstúpila PENTA. Ako vnímate postavenie a nezávislosť médií na Slovensku? Vezmime si na porovnanie znovu susedné Čechy, kde máme mediálnu skupinu vlastnenú samotným Andrejom Babišom.
V tejto otázke ste spojila dve veci – oligarchizáciu médií, ktorej prejavom bolo aj to, čo robila Penta a jej to skupovanie médií a prieskum vnímania médií. Myslím si, že tieto dve veci spolu nesúvisia. Mnoho ľudí si z mojich bohatých skúseností nevytvára názory na médiá na základe toho, čo sa reálne v tých médiách deje, čo reálne tie médiá robia alebo nerobia, ale vytvárajú si názor na základe toho, čo vidia na Facebooku a na iných sociálnych sieťach. Keďže na slovenských sociálnych sieťach je móda - možno ešte väčšia, než v Česku - hejtovať média, rozprávať o tom, že sú pro-americké liberálne. Nálepkujú ich liberálne v zmysle, že tu chcú zavádzať nejaký gender, sú sorosovské, že cenzúrujú pravdu. Tieto naratívy šíria politici Smeru, kotlebovci a ich odnože, Matovič, občas aj Sme rodina a dezinformačné kanály. Z rôznych strán sa na bežného konzumenta sociálnych sietí valí toto posolstvo, že média sú také a onaké. Na základe toho to veľká časť ľudí preberá.
Veľká časť tých ľudí nepovažuje za problém napríklad Pentu, lebo to je trošku pod ich rozlišovaciu schopnosť orientovať sa v tom, kto vlastní nejaké média. Aj nám píšu, že sme sorosovci, pritom so Sorosom nič nemáme. Motajú si Sorosa, ESET, Pentu a podobne. Jedna vec je, čo si ľudia myslia o médiách. Z mojich skúseností to v mnohých prípadoch nevychádza z toho, že by vnímali tú skutočnú realitu.
Druhá vec je to, že aj na Slovensku je problém s takzvanou oligarchizáciou médií. I keď z mojich znalostí ten problém nie je taký výrazný, ako v Česku. V Česku sú z môjho pohľadu média ešte viacej deformované oligarchami, než na Slovensku. Minimálne je to porovnateľné - nie je to na Slovensku horšie, než v Česku. To je práve tá druhá rovina. Tu je problém s niektorými vlastníkmi a výsledkom toho bolo aj to, že my sme odišli z média, kde sa nepriateľsky dobývala Penta. To ale nesúvisí s tým, čo si ľudia myslia o médiách. Mnohí ľudia si myslia to, čo im servírujú títo rôzny facebookových krikľúni.
Ďalšia vec je, že ľudia stále majú pocit, že médiám nikto neverí, ale oni ich stále čítajú. Štandardným médiám neklesá čítanosť. Počas covidu im naopak ešte vzrástla čítanosť - aspoň krátkodobo. Denník N má stále svoj počet predplatiteľov, čo je sa hýbe niekde medzi 67 až 72 tisícmi. Aj vďaka nim my môžeme žiť. Síce sa o médiách šíri kadečo, neznamená to, že by médiá naďalej nemali vplyv, čítanosť alebo sledovanosť.
Nadviažem podobnou témou – zo strany niektorých politikov a ich priaznivcov často počuť rôzne slovné urážky a obvinenia na rôzne médiá a ich redaktorov, či už je to na Facebooku alebo dokonca aj na tlačovkách. Často ich označujú za „médiá podplatené Sorosom“, „proamerické denníky“ a podobne. Vy sám určite často narazíte na nenávistné komentáre. Ako tieto útoky z pohľadu novinára vnímate a ako sa s nimi sám vyrovnávate?
Ja osobne nedostávam zďaleka taký hate, ako dostávajú ženy novinárky. U mňa sa nedeje niečo, čo by mi až tak obrovsky zasahovalo do života, aj keď sa to môže zmeniť – aj moje osobné údaje sa môžu kdekoľvek objaviť. Na Telegrame sú recidivisti z Londýna – ten jeden, ktorý je posadnutý aj mojou maličkosťou. Je to stále neporovnateľné s tým, čo zažívajú niektoré novinárky, ktoré píšu a hovoria veci, ktoré sa nepáčia niektorým facebookovým krikľúňom a tí potom zverejňujú ich fotky. Tí potom voči nim svoj hecujú facebookový alebo telegramový dav.
To, čo ony potom zažívajú, je neporovnateľné. Je to moje - smutné, i keď nie prekvapivé – zistenie, ktoré sa dá podložené číslami. Tento facebookový dav sa oveľa radšej ide vyzúriť na profil novinárky, než na môj profil. Pretože ja som pre nich vlastne nezaujímavý, taký obyčajný chlapík. Ako vraví, je to neporovnateľné s tým, čo zažívajú ony. Mieru proste hnusných, odporných, primitívnych buranských útokov. Naozaj sa to nedá porovnať s tým, čo ja zažívam jedenkrát denne, že mi niekto napíše niečo do správy. Hate, o ktorom by sa malo rozprávať, je práve tento hate na ženy novinárky, ktoré sa ktoré sa „previnili“ iba tým, že píšu niečo, čo sa nepáči niektorým facebookovým krikľúňom. Tí potom huckajú svoj fanklub voči týmto ženám a tento fanklub ochotne ide ako stádo a vypisuje kadejaké nechutnosti novinárkam.
Deje sa to aj v Česku. Ja si pamätám, že Tomio Okamura poštval svoj facebookový dav proti redaktorke Českého rozhlasu, ktorá sa ho pýtala nejaký hoax alebo polopravdu o migrantoch, ktorú on šíril. On dal fotku tej redaktorky svojmu davu s tým, že ona sa zastáva migrantov. Samozrejme sa na jej profil navalilo kopec týchto - neúplne vždy vyrovnaných – ľudí. Začali jej tam vypisovať kadejaké aj hulvátstva o tom, že ju majú znásilniť migranti a ďalšie veci, čo si musíme predstaviť a netreba ich rozmazávať. Toto už je fenomén, o ktorom by sa malo rozprávať. Mňa teda našťastie zatiaľ do značnej miery obchádza.
Myslíte si, že sa o tejto téme rozpráva dostatočne? O tom, ako je teda útočíme na novinárov, teda hlavne novinárky.
Nerozpráva, ale je tu dvestotisíc ďalších tém, o ktorých by sa malo rozprávať a nerozpráva. Mňa až tak nezdvíha zo stoličky, keď Fico rozpráva niečo o sorosovských médiách. Viem, že to k nemu patrí a viem, že to nie je určené nám. Je to určené jeho publiku, ktoré toto chce počuť a je to súčasťou jeho politiky. S tým môžeme počítať, ale mňa to ani tak veľmi nepohoršuje. Ten hejt facebookového davu, ktorý dostávajú novinárky, môže človeka, ktorý možno nie je tak otrlý, paralyzovať. Dostáva nechutné správy a vyhrážky. Ak je tá žena ešte známa, nemôže si byť istá, či ju nespozná niektorý z tých magorov, ktorý si na nej mastí ego a vybíja frustrácie. Toto určite je fenomén, o ktorom by sa malo rozprávať aspoň na fakultách žurnalistiky alebo na odbornejšej úrovni, kde by sa možno hľadali nejaké riešenia. Alebo by sa to upozorňovalo dopredu, aby s tým hlavne ženy počítali. Ja iba môžem vždy iba vyjadriť obrovský rešpekt a hold, že napriek tomu, čo zažívajú, si stále robia svoju robotu.
Pri sociálnych sieťach aj zostaneme. Stále tu máme pomerne veľké množstvo ľudí, ktorí šíria a podporujú ruskú propagandu a zastávajú sa Putina, najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Nájdu sa medzi nimi aj pomerne známi politici či vplyvné osobnosti. Čo má podľa Vás na tento „fenomén“ vplyv a ako to môžeme zmeniť? Máme vôbec šancu to zmeniť?
Sú nástroje, s ktorými sa môžeme snažiť – ja to nazývam - aspoň udržať pozície. Musíme sa zmieriť s tým, že veľkú časť fanúšikov Putina nezmeníme, pretože im nejde o fakty. Moje bohaté pozorovania ukazujú, že väčšina ľudí, ktorí podporujú Putina, sú nejakým spôsobom nevyrovnaný či nešťastní z rôznych dôvodov a našli liek na svoje frustrácie. Tam ale nejde o fakty. My môžeme dávať fakty, ale druhá strana im ponúka to, čo oni viacej chcú a to je hejt. Oni si potrebujú nejako kopnúť aspoň virtuálne - alebo dúfajme, že iba virtuálne. Tých nezmeníme. Nejakého frustrovaného konzumenta sociálnych sieti nezmeníme, pretože jemu vždy bude bližší Blaha a Mazurek, lebo oni im ten hejt ponúkajú, tu máte terč, tam si kopnite. Takže s týmito sa nedá niečo robiť.
To, o čo sa my máme snažiť je, aby táto premotivovaná - stále - menšina neovplyvňovala do rozhodujúcej mieri ľudí, ktorých ja nazývam ľudí v strede. Roman Máca v Česku tomu hovoríme šedá zóna. Sú to ľudia, ktorí nie sú, presvedčení ani na jednu stranu, ale môžu byť vystavení určitým dezinformáciám z pro-putinskej strany alebo dezinformačnej scény, pretože tá je ukričanejšia. My zápasíme o týchto ľudí v strede.
To sa dá robiť viacerými spôsobmi. My sa o ne pokúšame, ale nie sú to exaktné vedy. Keď vy viete, že niečo funguje - keď to robíte jedno a druhé, tak vám vide tretie – nie je to exaktná veda. Niečo sa skúša s rôznymi úspechmi, ktoré sú častokrát nemerateľné. Zhrniem to bodovo. Ja hovorím, že treba byť oveľa aktívnejší na sociálnych sieťach, lebo tam sa verejná mienka láme. Hlavný rajón dezinformácií sú sociálnej siete. Je dobré, že napríklad štát aj počas a po pandémii sa rozhodol, že chce byť aktívnejší na sociálnych sieťach. To je dobré, to sa dá robiť. Je dobré, aby aj ľudia, ktorí majú čo povedať, boli aktívni na sociálnych sieťach. A našou úlohou, ako bežní užívatelia môže byť pomáhať so zdieľaním príspevkov. Ak viem, že mám kamarátov, ktorí sú pro-putinskí alebo ďalších, ktorí môžu byť po čase náchylní tomu veriť, môžem robiť jednoduchú robotu. Sem-tam dať tlačítko „share“ na Facebooku alebo Instagrame si spraviť screenshot story a zazdieľať to, aby moji kamaráti videli aj niečo z druhej strany. To je úloha pre našu bublinu - občas pomôcť so zdieľaním. Chápem, že nie každému sa to chce. Ale keď niekto z našej bubliny hľadá, čo by mohol v rámci svojich malých možností robiť, tak toto odporúčam. Nemusí každý vyvracať hoaxy, každý môže občas pomôcť so zdieľaním.
Ďalšia vec, o ktorú sa my snažíme a dá sa robiť - ale to je možné iba v prípade mladej generácie - je mediálna výchova na školách. To je samostatná téma. Mediálna výchova buď hlavne na školách, ale obecne mediálna výchova vo vzťahu k tým, ktorí o to majú záujem. Pokojne to môžu byť dospelí alebo seniori, ak o to majú záujem.
V akom stave je naša mediálna výchova na školách, či už na základných, stredných alebo dokonca aj na vysokých školách?
Je to postavené na jednotlivcoch, to znamená jednotlivých odvážnych, odhodlaných učiteľoch, pedagógoch, možno riaditeľoch, ktorí vedia, že je to problém a tiež hľadajú cesty, čo s tým. Nie je to systémové, že by štát niečo robil na školách. Štát na to absolútne kašle, ako na mnoho iných vecí. Funguje to na báze jednotlivcov, ktorých ale je našťastie dosť. Sú to, pokojne poviem, že stovky pracovníkov škôl, ktorí sa snažia viac či menej tieto témy otvárať. My keď sme si napríklad mapovali v nejakom článku príbehy škôl, kde sa učí mediálna výchova alebo o hoaxoch a dezinformáciách, niekedy som bol sám príjemne prekvapený, ako kreatívne na to niektorí učitelia idú. Nemusíte otvárať iba na hodinách občianskej výchovy, niektorí to robia na angličtine, pustia deckám film The Social Dilemma o fungovaní algoritmov a o tom potom diskutujú. Niektorí to skúšali na biológii, rozprávali o zložení vakcín. Niekedy stačí iba jeden učiteľ na škole, ktorý to skúša a môže to robiť v rôznych triedach, v rôznych ročníkoch. Jednotlivcov je našťastie stále dosť. Možno ich je menej, ale nie sú to jednotlivci zmysle pár príkladov. Sú desiatky až stovky jednotlivcov v školstve, ktorí sa snažia viac či menej otvárať.
Vezmime si príklad študenta, ktorý má doma rodinu, ktorá verí hoaxom a propagande. Myslíte si že vďaka mediálnej výchove by mal daný študent šancu zmeniť svoje názory či vnímanie médií?
Toto je skupina, s ktorou sa ešte dá pracovať, pretože deti ešte nie sú tak zabednené, ako mnohí dospelí. Moje bohaté skúsenosti zo škôl hovoria, že oni si človeka vypočujú. Toto je ešte priestor, kde treba venovať energiu. Lebo keď dieťa už vyštuduje a dostane sa do bežného života, nemá sa to k nemu ako dostať – respektíve sa to k nemu nemusí dostať. Naopak, ak bude nepripravené na sociálnych sieťach, budú sa k nemu dostávať posolstvá dezinfo scény. Samozrejme sa deje to, že to decká preberajú z rodín. V škole je jediná šanca na to, aby sa k nim dostalo niečo iné. To sa môže diať aj samovoľne, na viacerých školách sú teraz napríklad deti z Ukrajiny, ktoré sa celkom dobre začlenili do toho kolektívu. Oni si asi vypočujú niečo iné, než vychvaľovanie Putina. Môže sa to diať aj tak, že si od spolužiakov vypočujú niečo iné. Aj mne sa to párkrát stalo, že som mal triedu, o ktorej som vedel, že decká konzumujú propagandistické klišé od rodičov a tiež si mysleli, že za všetko môže Amerika. Vtedy je môj cieľ to, aby si odo mňa vypočuli niečo iné a nech si vyberú, čomu veria. To je jediné, čo my s tým vtedy môžeme robiť. Nech si aspoň v škole vypočujú niečo iné, než to, čo im hovoria fanúšikovia kremeľskej propagandy v ich rodine.
Na to aj nadviažem, trochu „ľahšia“ otázka – ako vnímate budúcnosť médií na Slovensku?
To nikto nevie, to by som iba hádal. Nikto nevie, čo bude napríklad po voľbách. Na to je expert Filip Struhárik od nás, teraz napísal o tom knihu, nebudem mu liezť do zelí.
Je niečo, čo by ste chceli odkázať budúcim novinárom, ktorí sa chystajú na prácu v slovenských médiách?
Áno. Ja mám skúsenosti z písaných médií, neviem im radiť o práci v televízii alebo v rozhlase. Keby chceli robiť napríklad v médiu typu Denník N, SME či Aktuality, v serióznych internetových denníkoch, je dobré, aby mali nejakú vlastnú špecializáciu. Pretože veľa ľudí zo žurnalistiky chce praxovať v médiách – možno ich je menej než v minulosti, ale stále sú záujemcovia. Málokto má už vopred vymyslenú tému, o ktorej chce písať a o ktorej má čo povedať, už ju má načítanú a hlavne je pre to médium zapálený. Toto by som ja odporúčal, aby si vybrali nejakú tému, ktorá je spoločensky dôležitá. Môže to byť pokojne generačná téma, problém mladých ľudí s bývaním, so všetkým. Majú niečo načítané, majú nápady, čo by sa dalo napísať, koho oslovovať a podobne. No a špecificky o nich môže byť záujem, pokiaľ by sa venovali ekonomike. Je celkovo nedostatok ekonomických novinárov, obzvlášť mladých novinárov. Keby nám alebo do SME napíšu dvaja študenti, že chcú stážovať a jeden z nich napíše, že nevie čo by chcel robiť, chcel by nejak pomáhať a druhý napíše, že sa chce venovať ekonomike, firmám, daniam, energetike, ten druhý bude určite na prvú signálnu zaujímavejší.
Takisto samozrejme, čo sa týka jazykov, tak jasné, angličtina je základ, ale keby viete nad rámec toho nemecky alebo rusky, tak to je ďalšia pridaná hodnota. Rusko kvôli vojne, veľa zdrojov je v ruštine a Nemecko je jednoznačne nepokrytá téma v našich médiách. Pritom je to dôležitá krajina, ktorá tiež rozhoduje o tom, čo sa deje na Slovensku po ekonomickej stránke.
Zhŕňam - mať nejakú špecializáciu. Okrem iného ja odporúčam ekonomiku napríklad, jazykovo nemčinu a ruštinu. Keby niekto vie čínsky, to už ani nevravím - keby bol odborník na Čínu, to je zaujímavé, lebo tá bude čím viac dôležitejšia. Napríklad aj arabčinu možno. Hlavne to, čo teraz letí, je dianie, ktoré súvisí s Ruskom. A takisto čokoľvek, čo súvisí s Nemeckom alebo ekonomikou.
Moje ďalšie odporúčanie – škola sa dá využiť. V dvadsiatich rokov človek vie trošku sledovať, čo sa deje v médiách a vo svete. Vie si sám aj vyhodnocovať, či napríklad nepovinné predmety alebo desiatky hodín, ktoré strávi na seminárke, či to je niečo prakticky využiteľné, alebo iba teória, ktorá nie je v praxi použiteľná. Keď už na tej škole niečo robí, stále má priestor začať sa niečomu venovať. Pokojne aj ekonomike – stačí to, že človek si bude čítať ekonomické články a bude mať o to záujem. Nikdy energetika nebola tak dôležitá, ako je teraz. Toto sa dá počas školy dohnať. Človek musí mať energiu a čas venovať nejakej téme, ktorá je zmysluplná a nie niečomu, čo bude napíš, odovzdaj a zabudni.
A na záver otázka na odľahčenie – aký je Váš „najobľúbenejší“ a najvtipnejší hoax?
Keď chcem decká pobaviť, tam im na besedách ukazujem srandičky typu, že počas covidu niekto zdieľal futbalových fanúšikov, ktorí oslavovali víťazstvo v Lige majstrov a povedal, že sú to ľudia, ktorí protestujú proti pandemickým opatreniam. Zdieľalo to dvetisíc menej náročných konzumentov. Ukazujem im najúspešnejší hoax v histórii slovenského Facebooku, hoax o tom, ako Rómovia nemusia platiť za lieky. K tomu im ukazujem, že vznikla paródia o tom, že Rómovia nemusia platiť za maslo – a aj to veľa ľudí zdieľalo ako pravdu. Človek tam nájde aj kopec srandy.
