Katarína Dovinová 
Ako pravý slovenský študent s vysokými ambíciami som sa po maturite zbalila a odišla do zeme zasľúbenej. Hneď za kopec, do Českej republiky, do krajiny, kde je tráva zelenejšia, pivo lepšie a potraviny lacnejšie (teda, ak nepadne kurz). Samozrejme, na slovenskej vysokej škole by ma takisto čakala žiarivá budúcnosť. No tá hrdosť, ktorú cítim, kedykoľvek poviem: "Študujem v Olomouci," je neprekonateľná. Nie je totižto nič lepšie, než flexiť Slovákom do tváre ten fakt, že som lepšia než oni a študujem na prestížnej vysokej škole. Mimochodom, viete, ktoré je druhé najväčšie slovenské mesto? Presne tak. Brno.
Hrebienok mi však padol hneď pri prvej interakcii s miestnymi kolegami. To, že mi pri príležistostných návštevách za hranice občas niekto nerozumel, som chápala. Ja som však odborník na češtinu - vyrastala som s množstvom českých rozprávok a filmov a aj pred svojím sťahovaním za svetlou budúcnosťou som do kontaktu s týmto jazykom prichádzala denno-denne. Pár slov hore-dole mi síce ušlo alebo som ich plne nepochopila, no to mi nebránilo v tom, aby som do Olomouca napochodovala s vysokým egom. Po prvom rozhovore s miestnou vysokou inteligenciou som sa zrazu cítila ako mimozenšťan z inej krajiny. To, že idem na intrák, moji spolužiaci z kolejí najskôr nepochopili. Mne zas prišli vtipné koleje - prečo by som mala spať na koľajách? Nutno dodať, že vždy, keď musím cestovať Českými dráhami či ZSSK, mám tendenciu si na tie koľaje zo zúfalstva sadnúť. Keď ten vlak tri hodiny mešká, možno si stihnem za ten čas aj oddýchnuť.
Cestovanie vlakmi je kapitola sama o sebe. České dráhy ma šokovali svojou krásnou prehľadnou aplikáciou, v ktorej nájdete všetko, od kúpy lístka, miestenky, informáciach o vlaku až po zľavový kód na taxík a rodokmeň každého vlakvedúceho. Aplikácia Železničnej spoločnosti Slovensko ponúka nákup lístka, miestenky a akože aktuálne informácie o vlakoch. Ani túto funkciu však často nespĺňa, keďže bežne padá viac, ako ruskí podnikatelia von oknom. Bežný slovenský cestujúci má tak chuť zopakovať pražskú defenestráciu - von oknom ale poletí zariadenie, na ktorom kupuje lístok. Postupom času som zistila, že ani s ČD to nie je tak ružové. Mojou najhoršou nočnou morou sa stal Valašský expres, vlak operovaný obomi spoločnosťami naraz. Rovnako ako rozvedení rodičia, posádky vlakov medzi sebou nemôžu a nevedia komunikovať a odmietajú si navzájom posúvať informácie. Po tom, čo ma o deviatej večer kvôli tomuto problému nechali dve hodiny trčať v Púchov, uvedomila som si, že sú vlastne oba národy voči mne spiknuté. Domov preto chodím čoraz menej, aby som sa tomuto zážitku vyhla.
Čím viac času za hranicami trávim, tým viac sa smejem tomu, ako si navzájom nerozumieme. Palacinky sa u nás podávajú bez mäkčeňa a keby ste k nim chceli lekvár, pýtajte si povidla. Ak máte chuť na poriadnu slovenskú kapustovú polievku, u bratov Čechov pýtajte zelí. Inak vám spravia nepríjemné prekvapenie a vy dostanete kel. Šalát u nás naopak mäkčeň dostal a keby si k nemu chcete dať poctivý cmar, pýtajte podmáslí. Pozor na papagája - ak chcete tieto exotické farebné vrabce vidieť za hranicami, hľadajte papoušky. Keď sa chystáte zbaliť nejakú očarujúcu spoločnosť českého pôvodu, pozor na žmurkanie. Susedia totiž mrkají a mohli by ste ich rozrušiť zhlukom spoluhlások nalepených na seba. Ak ich chcete dostať do kolien, nezabudnite použiť slovo hmla. Im sa totiž z jazyka krajšie šmýka slovo mlha.
Napriek dlhým rokom spoločnej histórie si tridsať rokov po rozvode prestávame rozumieť. Výrazy ako špongia, podpazušie či čučoriedka mojich českých kamarátov dostávajú do kolien napriek tomu, že sú to úplne normálne slová. Kedykoľvek sa mi niečo nepodarí a vypadne zo mňa šťavnaté „Do psej matere,“ kamaráti vedľa mňa sa stále rozosmejú rovnako, ako keď to počuli prvýkrát. Keď som si graciózne vyvrtla členok, chvíľu im trvalo domyslieť si, že vravím o svojom krehkom kotníku. Obličky trpeli rovnakým osudom - ledviny sú jednoducho bratom čechom sympatickejšie.
Stále sa nájde mnoho ľudí, ktorí sa môjmu rodnému jazyku smejú. Keby som mala euro za každého Čecha, ktorý povedal niečo ako: „Ale tá slovenčina je tak krásna!“ či „Mne sa tak páči, ako rozprávate!“, prípadne „Slovenčina je sexy!“, som bohatá. A keby mám ďalšie euro za ľudí, ktorí za tým dodajú, že majú slovenskú krv, slovenské meno alebo slovenského partnera, o chvíľu si môžem kúpiť Teslu. Keďže som ale mierumilovná a neplánujem ovládnuť tento národ skrz svoj zahraničný pôvod ako Andrej Babiš, Teslu zatiaľ nemám.
A hoci mi síce niektorí vyučujúci povedali, že Slovensko nie je zahraničie (čím zo mňa vlastne spravili miestneho), občas mám pocit, že by mi viac rozumeli Maďari, než náhodne vybraní Česi. Kedykoľvek príde reč na dabing Harryho Pottera, zabúdam na akékoľvek bratské vzťahy a som ochotná sa pobiť do krvi. To vlastne za akýkoľvek dabing - hoci niekde v hĺbke duše viem, že niektoré české dabingy sú lepšie, než naše, odmietam to priznať nahlas. Ako pravý Slovák odmietam uznať prehru voči našim bratom.
Ružové okuliare mi už dávno spadli. Tráva je znova ružovejšia na Slovensku, pivo stále lepšie na Morave a potraviny znovu lacnejšie doma. České dráhy sú rovnako na hovno, ako Železničná spoločnosť Slovensko a nič ma nedesí viac, než predstava cesty vlakom, ktoré obe spoločnosti prevádzkujú spoločne. Domovina má ešte jednu výhodu - môžem vyprávať tak, ako mi huba narástla a všetci mi rozumejú. Moja slovenská bublina v Olomouci je síce skvelá a spolu sa smejeme na českých slovách, no nič nie je lepšie, ako byť medzi svojimi. Ako sa vraví - všade dobre, doma najlepšie. Teda, až dovtedy, dokiaľ si nezapnem slovenské správy. Kde sa dá prihlásiť o české občianstvo?
