st., 16. prosinec 2015 12:29

Ako sa stať členom klubu nenapraviteľných optimistov

Rok 1959. Francúzsko. Dospievanie. Pomalý i bolestivý proces dospievania, ktorého balzamom sa stávajú knihy. A šach. Vo štvrti Montparnasse vzniká utajovaný šachový klub, kde sa schádzajú imigranti z východného bloku, rozohrávajú nové a nové partie a rozprávajú sa o živote. Michel Marini sa stáva jeho právoplatným členom.

Román, ktorý si môžete rozložiť na drobné a stále ho bude dosť. Obdržal nadšené krity i literárne ceny - napr. Prix Goncourt des Lycéens 2010.

Príbehy členov klubu, ktorí siahajú po figúrkach a šťastných či menej šťastných životných cestách, sa prepletajú celým románom. Milujú i nadávajú na absurditu života. Trpia. Žijú. A pri tom všetkom nezabúdajú ostávať optimistami.

Spisovateľ Jean-Michel Guenassia rozpráva príbeh mladého chlapca, ktorý sa pripravuje na maturitu, nerozumie si s matkou, stráca prvú lásku i ilúzie. Fotí, zobrazuje, vníma svet a počúva rock´n´roll. Utieka sa k filmom i knihám.. „Když jsem doktoradskému studentovi... vysvětloval, že ža můj pozdní příchod může sebevražda Anny Kareniny, myslel si, že si z nej dělám legraci.“ (str. 39)

Chlapec číta všade. Pod lavicou, aj na ulici. A práve takto stretne spomenuté osudové dievča, na ktoré nemôže zabudnúť. Camille prechádza ulicou so zastrčenou hlavou v knihe tak ako Michel. Zrazia sa. Pomedzi takéto príhody spoznáva skutočných priateľov. „Uvědomil jsem si, jakého v něm mám přítele, když dokáže řešit můj problém, jako by byl jeho vlastní.“ (str. 441) Niektorých z nich ale i stráca. Cécile, priateľka jeho brata, s ktorou hlavný hrdina prežíva vrelý vzťah, sa nevyrovnane prebíja životom. Nevie sa zmieriť práve s odchodom Michelovho brata, nakoniec sama odchádza. Opúšťa ho i otec, najlepší kamarát či Camille. Michel napriek tomu ostáva, i keď už trochu zahmlene, nenapraviteľným optimistom.

Zobrazeno 1914 krát
Naposledy upraveno: út., 5. březen 2024 17:04
Pro psaní komentářů se přihlaste