Viktória Bellová Román, ktorý si môžete rozložiť na drobné a stále ho bude dosť. Obdržal nadšené krity i literárne ceny - napr. Prix Goncourt des Lycéens 2010.
Príbehy členov klubu, ktorí siahajú po figúrkach a šťastných či menej šťastných životných cestách, sa prepletajú celým románom. Milujú i nadávajú na absurditu života. Trpia. Žijú. A pri tom všetkom nezabúdajú ostávať optimistami.
Spisovateľ Jean-Michel Guenassia rozpráva príbeh mladého chlapca, ktorý sa pripravuje na maturitu, nerozumie si s matkou, stráca prvú lásku i ilúzie. Fotí, zobrazuje, vníma svet a počúva rock´n´roll. Utieka sa k filmom i knihám.. „Když jsem doktoradskému studentovi... vysvětloval, že ža můj pozdní příchod může sebevražda Anny Kareniny, myslel si, že si z nej dělám legraci.“ (str. 39)
Chlapec číta všade. Pod lavicou, aj na ulici. A práve takto stretne spomenuté osudové dievča, na ktoré nemôže zabudnúť. Camille prechádza ulicou so zastrčenou hlavou v knihe tak ako Michel. Zrazia sa. Pomedzi takéto príhody spoznáva skutočných priateľov. „Uvědomil jsem si, jakého v něm mám přítele, když dokáže řešit můj problém, jako by byl jeho vlastní.“ (str. 441) Niektorých z nich ale i stráca. Cécile, priateľka jeho brata, s ktorou hlavný hrdina prežíva vrelý vzťah, sa nevyrovnane prebíja životom. Nevie sa zmieriť práve s odchodom Michelovho brata, nakoniec sama odchádza. Opúšťa ho i otec, najlepší kamarát či Camille. Michel napriek tomu ostáva, i keď už trochu zahmlene, nenapraviteľným optimistom.
