Ako žijú život polovičný autisti?

Pervazívne vývojové poruchy sú vady detského vývoja, ktoré často vplývajú na dospelosť človeka. Asi najznámejšou poruchou je detský autizmus, keď dieťa potrebuje osobitnú starostlivosť veľkú časť dňa.Bohužiaľ existuje veľa rodín s týmto ťažkým osudom. Nejednu rodinu to už finančne zruinovalo, častým osudom je aj syndróm vyhorenia. Rodičia to nemusia vždy dobre zvládať, ale vždy majú obdiv, stále totiťto existujú ľudia, ktorý takéto deti nechcú a vzdajú sa ich, nechajú ich na pospas ústavom. U detí v predškolskom a rannom školskom veku sa v poslednej dobe začínajú veľmi často objavovať deti s Aspergerovým syndrómom, ktorého súčasťou sú aj znaky autizmu. Výskyt syndrómu je veľmi malý, ale v poslednej dobe sa veľa učiteľov v česku sťažuje na až prílišné vyrušovanie v hodinách. Zaujímavosťou u Aspergerov je, že väčšinou postihuje chlapcov, a to až vo veľkej prevahe, doteraz nevieme prečo to tak je. Často sa aj hovorí, že chlapci sú živší, čo môže byť prirodzené, každý asi npozná niekoho, kto tzv.vystrkuje rožky. Deti s vlastným svetom, sa ním sa často riadia a ich pravideľným aktivitám sa musia prispôsobovať aj dospelí. Majú veľký problém s naviazaním kontaktu s rovesníkmi, predsalen, kto by sa chcel kamarátiť so zvláštnymi ľuďmi. Skôr majú priateľstvá so staršími ľuďmi, napríklad radšej pomáhajú rodičom, ako sa hrajú futbal s kamarátmi, majú k nim skrátka bližšie a často sa stáva, že si tykajú s osobami, s ktorými by si ani niekto starší tykať nedovolil. Osobne viem, že môj bratranec tyká aj riaditeľke na svojej škole a jeho spolužiaci na to reagujú veľmi negatívne, takže má málo kamarátov. Aspergeri, ako sa im hovorí, majú pomalší vývoj v istých častiach, v iných sú ďaleko pred ostatnými. V staršom veku bývajú výnimočný v jednej sfére ich záujmu, najčastejšie to býva hra na hudobný nástroj, šport, alebo maľovanie, ale zväčša je to oblasť kde stači talent. Technické vedy sú pre nich jedna veľká neznáma. V súčastnosti existuje veľké množstvo športovcov s Aspergerovým syndrómom, pretože práve v športe si vedia vybiť svoju energiu, zlosť, poprípade sa realizovať. Väčšinou sú to ale mladý športovci, po tridsiatke to už na ľuďoch nieje poznať. V minulosti ale veľa športovcov a aj celkovo ľudí s týmto syndrómom nebolo veľké množstvo. Bud rodičia takéto dieťa považovali za živé, alebo to skrátka neriešili. Takéto nadanie na šport alebo určitú aktivitu nevidno u každého aspergera. Obyčajný chlapec s týmto syndrómom tak na prvý pohľad nevyzerá. Keď má ale svoj zlý deň, ani vlastná matky ho nespozná, nechce sa s nikým rozprávať, hrá sa iba so svojím legom a hračkami, keď sa mu niekto vtedy prihovorí má zlo v očiach, začne byť naštvaný a má neprimerané emócie, nevie sa ovládať a uspokojiť ho vie zväčša iba najbližšia osoba. Zaujímavým príkladom pri chlapcoch je jeden s mojou osobnou skúsenosťou, jedná sa o cit pre mamu. Chcela si dať svoje dlhé vlasy ostrihať na krátko, chlapec jej to nechcel dovoliť a zakázal jej to. Ak by to spravila, vyhrážal sa jej a psychicky by sa nevedel ovládať, čo poukazuje na detskú náklonnosť. Osobu, ktorú pozná má rád v originály, zmena neprichádza do úvahy. U každého Aspergera sa správanie a jeho zvyky vyvíjajú individuálne, vždy záleží na stupni postihnutia. Hovorí sa, že Aspergerov syndróm mali Albert Einstein alebo Ludvick van Beethoven.