Juraj Páleník 
Ničenie nepredaného oblečenia
Agentúra Nature reviews E&E tvrdí, že za 40 rokov sa zvýšila produkcia textilu z 5,9 kilogramu až na 13 kilogramov na osobu za rok. Čo je mimochodom nárast o 120 percent. Vďaka týmto číslam vieme, že sa to bude aj naďalej zvyšovať, dopyt je obrovský, ale niektoré obchodné reťazce idú až za hranu pravidiel. The New York Times prišiel s informáciou, že v roku 2018 spoločnosť H&M zostalo na skladoch nepredané oblečenie v hodnote 4 a pol miliardy dolárov. Keď sa toto oblečenie nepredalo, pre zachovanie značky musí byť znehodnotené a vyhodené. Mimochodom v USA existujú ľudia, ktorý sa živia tým, že toto vyhodené oblečenie hľadajú, upravujú poprípade zašijú a znovu predajú. The Times ale ďalej uvádza, že značka Blueberry za päť rokov spálila produkty za 90 miliónov libier iba preto, aby ochránila svoju značku. Ďalej holandský denník NRC informoval, že v roku 2015 zostalo 21 miliónov kusov oblečenia v Holandsku nepredaných. OSN odhaduje, že na skládke skončí jedno smetiarske auto plné oblečenia každú sekundu. Tento údaj sa snáď ani nedá predstaviť. Takéto plytvanie musí skončiť, nevedome ho podporujeme aj my. Napríklad kúpou oblečenia, ktoré je značne pod cenou, obyčajné basic tričko nemôže stáť jedno euro, tá suma nemôže pokriť jeho náklady. Ženy, ktoré takéto tričká šijú v ázií priemerne zarábajú iba 80 eur mesačne. Mimochodom takýchto jednoeurových tričiek vyrobia 80 asi za dve hodiny.
Chemikálie v priemysle
Cesta bavlneného trička začína väčšinou v Bangladéši, USA alebo v Číne, čo sú traja najväčší pestovatelia bavlny na svete. Na kilogram bavlny sa spotrebuje enormných 1600 litrov vody, čo je asi pitný režim pre človeka na rok a pol. Cesta oblečenia z plantáží až do obchodov je dlhá, podľa Európskej únie sa behom nej v procese spotrebuje asi 1900 rôznych chemikálií, z ktorých je 160 klasifikovaných, ako životu nebezpečné. Kedže to nieje regulované a kontroly skoro neexistujú, znamená to, že v Bangladéši sa tá voda vypúšťa priamo do riek. OSN odhaduje, že za 20 percent všetkejodpadovej vody sveta je zodpovedný módny priemysel.
V roku 2013 sa stalo v Bangladéší najväčšie nešťastie v histórií módneho priemyslu. Zrútením osem poschodovej budoby Rana Plaza zahynulo viac ako 1100 šičiek, ktoré boli poslané do práce napriek nevhodnému stavu budovy a trhlinám v jej konštrukcií. Táto udalosť sa stala motorom pre módny priemysel a začala tzv. „malú módnu revolúciu.“ Existujú častejšie kontroly výroby, znížili sa pracovné doby pracovníčok, zlepšili sa prepravné podmienky, používa sa menej chemikálií. Čísla sa lepšia, ale podľa kupovaním tričiek za jedno euro to nezmeníme, skutočné náklady sú oveľa vyššie. Kúpou organickej bavlny a výrobkov z nich sa dá podporiť naprosto ekologická výroba a spracovanie. Je samozrejme drahšia, ale dokáže odzrkadliť skutočné náklady. Nepotrebujeme mať v skrini 40 tričiek, ktoré majú nízku kvalitu. Podla Štatistického úradu Českej republiky sme tretinu šatstva z našej skrine nemali oblečenú minimálne rok. V tomto ohľade by mala jednoznačne prevažovať kvalita nad kvantitou.
Všetky tieto okolnosti donútili Európsku Úniu zaviesť od roku 2025 povinné triedenie textilu, šatstva a jeho zber. Podľa odhadov Medzivládneho panelu pre zmenu klímy je módny priemysel zodpovedný za desať percent emisií oxidu uhličitého, tieto hodnoty chcú znížiť do roku 2030 na polovicu. Behom koronakrízy sa transport a predaj oblečenia takmer všade zastavil. Obchodné centrá boli zatvorené, oblečenie sa dalo kúpiť iba cez internet. V Ázií sa však oblečenie vyrábať neprestávalo, predstava, že by ich oblečenie ľuďia prestali kupovať bola pre nich nereálna. Takže momentálne je vyrobených tri krát viac kusov oblečenia, v porovnaní s dopytom.
