Sarah Hermanová 
Prečo ste si vybrali cín ako váš hlavný pracovný materiál?
Vždy som inklinovala skôr k strieborným, ako zlatým kovom. A s cínom zvládne pracovať vlastne každý. Je dostupný a cenovo výhodnejší, než drahé kovy. Na internete je k dispozícii veľa návodov a mala som aj šťastie na milých výrobcov šperkov a predajcov výtvarných potrieb, ktorí ma nenechali v štichu, keď sa mi nedarili ucínovať guľôčky a išla na mňa trudnomyseľnosť. Vždy mi ochotne poradili. Zdá sa, že okolo minerálov sa pohybujú veľmi milí ľudia. Akoby tie kamienky ozaj dokázali ľudí ovplyvňovať. Už Nikola Tesla vravel, že v mineráloch je potenciál, ktorý človek zatiaľ nedokáže využiť. A ešte jeden dôvod, prečo práve cín. Mám rada rozprávky. Aj tú o cínovom vojačikovi od Andersena.
Ako ste sa dostali k výrobe šperkov?
Som vyštudovaná tanečnica a na konzervatóriu sa učia okrem praktických predmetov aj dejiny umenia. Navyše obaja moji rodičia fotografovali, takže výtvarné umenie bolo od detstva všade vôkol mňa. No a niekedy pred desiatimi rokmi som sa prostredníctvom mojej maminky dostala k tvorbe šperkov, tá tvorí medené šperky s minerálmi. Prvé prstienky boli drevené, a potom som premýšľala, ako do nich zakomponovať i ďalšie prírodniny. Kov a kameň. Kúpila som si obyčajnú elektrikársku spájkovačku za stodvadsať korún, k tomu medené drôty a začala som sa hrať na elektrikára.
Spomínali ste mi, že šperky vyrábate z rôznych kameňov a iných malých predmetov, ktoré nájdete v lese. Aký význam pre vás má využitie takýchto netradičných kusov?
Keď sme pred asi desiatimi rokmi kúpili chalupu v Jeseníkoch, záhrada bola dva metre vysoká džungľa. A ako som prvýkrát kosila, pod nohami mi niečo zachrúpalo. Boli to hromady plastových obalov, handier, črepov a popola. Vtedy mi došlo, že človek nie je pripravený na ten masívny obalový boom. Pred päťdesiatimi rokmi sa ekológia riešila minimálne. Odhadujem, že vtedajší osadníci si naivne mysleli, že neporiadok zarastie a časom zmizne. Po okolitých lesoch nachádzam kusy starých nemeckých pivných fliaš, hrdzavých radlíc a podobne. Najprv mi z toho všetkého bolo smutno, ale potom mi napadlo, spojiť príjemné s užitočným. Aspoň symbolicky les upratujem a k tomu ma baví tým dávno odhodeným predmetom vdýchnuť nový život. Využívam tak skrátka všetko, čo ma niečím zaujme. Rozjazdenú starú plechovku, gaštan, perie, črep, škoricu, fazuľu... Poslednou dobou experimentujem s hubou trúdnikom. Prekvapilo ma, ako odoláva žiaru pri cínovaní a má nádherné tvary a farby.
A čo drahé kamene?
Nefandím deleniu kameňov na drahé a tie ostatné. Uvažovala som, že urobím rad šperkov obsahujúce „lacnokamy“, opak drahokamov. Pretože aj biely kremeň má svoje kúzlo a prečo by teda nemohol byť súčasťou náhrdelníka?
Kde beriete inšpiráciu na dizajn?
To je rôzne. Niekedy ma osloví zákazníčka, že chce spraviť radosť kamarátke a tá má rada mačky. Tak tvorím Kočičáka. Inokedy vidím v lese kus bieleho keramického popraskaného črepu a pripomína mi štruktúrou motýlie krídla. A vznikne Bělásek. Proste sa pozerám okolo seba. A občas ma chytí „edukačná nálada“ a potrebujem, aby mal šperk určitú logiku, aby minerál súvisel s námetom. Takže vďaka tvoreniu sa aj samovzdelávam. Týmto spôsobom vznikol jeden z mojich prvých a najobľúbenejších šperkov, Rorýs (dážďovník, pozn. red.).
Prečo práve Rorýs?
Každý rok tieto vtáčiky pozorujem na oblohe a celé leto si užívam ich veselé pískanie. Asi som bola v minulom živote dážďovník. Pre šperk som hľadala minerál, ktorý by súvisel s Afrikou, ich zimoviskom. Dážďovník totiž prelieta Saharu po dobu niekoľkých dní a to nie je žiadna sranda. Potom som natrafila na pietersit. Je to temne modrý kameň s hnedými žilkami a jeho jediné nálezisko je v juhoafrickej Namíbii. A šperk bol na svete.
Dizajn konkrétneho šperku máte nejako premyslený a načrtnutý alebo pri výrobe rovno improvizujete?
Pokiaľ mám dopredu vymyslené, čo tvorím, nakreslím si najprv skicu. Je dosť náročné vypichnúť z námetu to najtypickejšie, aby bolo zrejmé, čo šperk predstavuje. Klaniam sa karikaturistom. Inokedy mi vedie ruky minerál. Nechám sa ním inšpirovať a po chvíli v tom chuchvalci drôtikov a kameňa niečo zahliadnem, a potom už len dotvorím to, čo mi kamienok našepkal.
Na stránke máte ku každému výrobku akési krátke vysvetlenie o čo sa jedná. Znamená to, že podľa vás myšlienka, ktorú predmet vystihuje mu dodáva hodnotu? Prečo?
Rada žasnem. A mám zlú pamäť. Väčšinou si pamätám niečo iné, než čo je potrebné. Keď teda chcem na webe šperk predstaviť, napíšem krátke rozprávanie o niečom, čo zaujme a čo si čitateľ ľahko zapamätá, čo ho obohatí. No nemyslím si, že by šperk rozprávaním zvýšil svoju hodnotu. Len sa jeho prostredníctvom môžete dozvedieť niečo zaujímavé. Ale je pravda, že niektorý šperk vlastne môže pomáhať a tým zvyšovať svoju hodnotu. V príbehu k náramku Lajka a Bělka som vyzývala čitateľov, nech na Silvestra nekupujú ohňostroje a skôr zájdu do psieho útulku a donesú havkom niečo dobré. Takže pokiaľ niekto moju prosbu vypočul a zmenil svoj silvestrovský program, má aj náramok s malými kozmonautmi ďalšiu hodnotu.
Myslíte si, že vo väčšine moderných šperkov chýba istá osobnosť a intimita, ktorú sa snažíte do vašej tvorby vsunúť?
Myslím, že i moderné jednoduché šperky majú svoje kúzlo a nájdu si obdivovateľov. Proste každý má iný vkus a nie každý chce nosiť ako prívesok Lázeňského šviháka.
Odkiaľ prišiel váš názov Rezavá palice?
Ide o dvojzmysel. Po prvé je to narážka na moju farbu vlasov a súčasne naznačuje štýl mojej tvorby. Ako som vravela dávam nový význam starým nepotrebným i hrdzavým predmetom. A teraz mi došlo, že to funguje aj z ďalšieho pohľadu, Re-zavá palice, re-cyklácia. Mimochodom Jan Spálený má krásnu pieseň Zrzavá palice. Môj muž vravieva, že je možno o mne. Pasuje na moju bláznivú tvrdohlavú povahu.
