K nevyužitému ISICU mi do peňaženky pribudne ďalšia, nová kartička. A predsa nedostanem zľavu

Prvý šok nastal a stále pretrváva – na vlakovej stanici. Naivne som si myslela, že český ISIC, za ktorý som zaplatila 250 Kč, mi bude plnohodnotným parťákom na cestách po Českej republike a na základe ktorého bude moje cestovanie relatívne lacnejšie. Nestalo sa tak. Pani pri okienku ma rázne vyviedla z omylu – v Čechách vraj ISIC na cestovanie neplatí, to si musím vybaviť inú kartičku. Vravím si okej, nič hrozné sa nedeje. K nevyužitému ISICU mi do peňaženky pribudne ďalšia, nová kartička. Ale vidina, že budem cestovať za študentské ceny ma príjemne hriala pri srdci. Tak som sa teda pustila do toho. Najprv som si tú papierovú kartičku musela za 2 Kč kúpiť. Pri tej sume si najprv myslíte, že je to žart. Nebol. Ďalej som sa na tú kartičku musela odfotiť, vypísať si ju a potvrdiť v škole. Bod úrazu nastal, keď som ju išla potvrdiť na železnice. Že som musela zaplatiť 50 Kč za to potvrdenie – mi až tak nevadilo. Aspoň na teraz nie. Ale potom sa ma pani opýtala, že kam budem cestovať. Vravím, že kade-tade, predsa. A ona že no tak to prrrr, ona mi tam musí napísať trasu z trvalého bydliska až po miesto, kam chodím do školy. Tak teda zaváham a hovorím, že keď chodím domov, používam trasu cez Púchov a keď chodím do Bratislavy, tak je to trasa iná. No a tak si pani založila ruky a vraví mi, že to budem teda potrebovať druhú kartičku. Tak si ju napokon opäť za 2 Kč kúpim, vyplním, nalepím fotku a dám potvrdiť v škole, následne zaplatím ďalších 50 Kč a celá šťastná s domnienkou, že teraz už budem cestovať za študentské ceny, odídem. Až kým sa nevyberiem na výlet do Prahy. Ujovi za okienkom ukážem 3 kartičky, slovom TRI, kde je jasne a zreteľne napísané, že som študentka a nárok na zľavu bez pochyby mám, ALE zľavnený lístok mi nevydá ani keby čo bolo. "To kto vám povedal, že môžete cestovať za študentské ceny do Prahy?!," povie na jeden dych a vyčítavo na mňa pozrie. Vravím mu, že zdravý rozum!!!
No nič, kúpila som si obyčajný lístok a naozaj IBA zo zvedavosti som sa opýtala, aká šanca je, že by som cestovala za menej a nikto ma pri tom nebude chcieť ukameňovať a nepotrebujem na to vizitkár plný kartičiek. Ževraj, to si musím kúpiť inú kartu, a tá stojí 300 Kč. ĎAKUJEM, NEPROSÍM. Myšlienkami sa vraciam k slovenskému ISICU, ktorý je naozaj na nezaplatenie. A zároveň rozmýšľam, na čo je mi ten český. Tu by sa môj príbeh teoreticky mohol skončiť...ale nekončí sa. To, ako som spomínala, že jednu z tých mnohých kartičiek som mala používať na trasu Olomouc – Púchov a naopak, bolo príliš idealistické. Keď som si totiž išla kúpiť lístok do Púchova, (logicky) lebo som to mala na kartičke napísané, pani pracovníčka sa na mňa opäť osopila, že čo je to ten Púchov za somarinu. Nerozumiem, odvetím. Púchov vraj nie je hraničný priechod, prečo to tam mám napísané... No, tak to je dobrá otázka, vravím, ale prečo sa radšej neopýtate jednej z vašich kolegýň, ktorá mi to tam napísala. Odpoveď v nedohľadne, kartičku mi štýlovo prebielitkovala, napísala čosi iné a teraz už vraj môžem cestovať....Otázkou zostáva kam, a na ako dlho.