Sarah Hermanová 
Červený kostol je jednou z tých pamiatok, ktoré sú natoľko svojské, že ich neprehliadnete ani z konca ulice. Dnes sme však neprišli po historický výklad budovy, ale po prednášky o fyzike. Pri vstupe do kostola nás vítajú organizátori so zoznamom zaregistrovaných hostí. Vstup je síce zdarma, ale pre obmedzenú kapacitu bolo písané odporúčanie rezervácie. A veru nie zbytočne, vyzerá to totiž, že nakoniec bude kostol plný. „Dokonca nás prekvapilo, že kapacita bola veľmi rýchlo vyčerpaná. Teší nás, že je o túto tému, o vesmír, taký záujem z radov verejnosti,“ potvrdzuje naše domnienky jeden z pracovníkov Vedeckej knižnice, Martin Kučera. „Predtým sme mali iba jeden menší sál, tam sa vošlo asi 40 až 50 ľudí, 60 niekedy, ale tým, že sa zrekonštruoval Červený kostol, vzniklo nové kultúrno-vzdelávacie komunitné centrum, a my sme získali kapacitu asi 150 až 180 miest,“ opisuje situáciu Kučera.
Na kaviareň sme si bohužiaľ nenechali dosť času a šatňu tentokrát nepotrebujeme. Po krátkom privítaní teda vchádzame do hlavnej časti kostola. Z miest, ktoré ešte ostali voľné si nájdeme nejaké čo najviac v strede a čo najviac vpredu a usadíme sa akurát pred začiatkom programu.
Najprv nám moderátor z Vedeckej knižnice, Jindřich Suchánek, predstavuje dnešných hostí. Časticových astrofyzikov alebo, ako oni sami hovoria, astročasticových fyzikov, Michaela Prouzu a Jiřího Grygara. A čo to vlastne znamená? „Zaujímame sa o častice, ktoré majú veľmi veľké množstvo energie, väčšie ako hocikde na Zemi. Sú to konkrétne urýchlené protóny,“ predstavuje s nadšením svoju prácu Prouza. „Keď si vezmete najväčšie rýchlosti, najvyššie energie, ktoré sa dajú vyrobiť, tak sú stále 10 000 000-krát nižšie než tie, čo vidíme my,“ vysvetľuje. S úsmevom sa pridáva aj Grygar: „Ani výbuchy supernov, ani výbuchy galaxií sa tomu nepribližujú. Takže to vlastne nedokážeme vysvetliť.“
Zachytávanie týchto superenergetických častíc, nazývaných mióny, nie je úplne jednoduché. Takto špecializovaných observatórií nie je na svete veľa, no najväčším je observatórium Pierra Augera v Argentíne, ktoré nám vedci hrdo predstavujú. Rozprestiera sa na území 8-násobnej rozlohy Prahy. Financuje ho asi sedemnásť krajín. Je tvorené rôznymi detektormi, jedným z nich sú sudy s vodou. Tie sú medzi sebou vzdialené asi 1,5 kilometra. „Miesto jednej častice s veľmi vysokou energiou na Zem dopadne spŕška častíc s menšími energiami, ktoré zachytí tak sedem sudov,“ opisuje chod observatória Prouza. Asi zatiaľ najvýznamnejším objavom z tohto observatória je hranica 50 joulov, ktorú neprekročí žiadna zachytená častica.
Južná Amerika je naozaj populárnym miestom pre astronómov, ako hovorí pobavene Grygar: „Tam je každý kopec [s observatóriom].“ Jedným z nich je zatiaľ nespojazdnené Rubin Observatory v Čile. Jedná sa o obrovský teleskop, ktorý by dokázal zachytiť aj objekty s veľmi nízkou svetelnosťou, až 24 magnitúd. Pre jednoduchú predstavu, voľným okom dovidíme do asi 6 magnitúd, a najslabšie žiariace objekty, ktoré zachytáva Hubblov vesmírny teleskop presahujú hodnotu asi 30 magnitúd. Znamenalo by to teda, že by sme dokázali takmer dokonalo zmapovať celú hviezdnu oblohu zo Zeme za asi tri dni.
Okrem názvov observatórií zaznie aj pár mien vedcov, či už priamo Vera Rubin s neutralínom, Fritz Zwicky s temnou hmotou či Victor Franz Hess s kozmickým žiarením. S nimi aj vysvetlenie niekoľkých pojmov a teórií a postupne prechádzame k otázkam od publika. Je zachytávanie superenergetických častíc prakticky využiteľné? Nie. Môže sa vesmír rozpínať rýchlejšie ako je rýchlosť svetla? Tiež nie. Čo vám pripadá ako najdôležitejší objav za osemdesiat rokov vašej kariéry? Gravitačné vlny. Ale tie si radšej podáme podrobne až nabudúce. Otázok zaznie asi tucet ďalších a nadšenie publika je cítiť v každej z nich.
Nakoniec nám padne ešte pár čísel. Temná hmota a temná energia dokopy tvoria asi 95% vesmíru. My však nepoznáme zvyšných 5 %, ale iba zhruba 0,5 %. „Predstavte si, že by sme už všetko poznali. Čo by sme potom robili?“ upokojuje Grygar udivených návštevníkov. Náš vesmír je starý asi 13,8 miliárd rokov. Až 380 000 rokov po veľkom tresku sa začali formovať častice, ako ich dnes poznáme.
Náš časopriestor sa ďalej rozpína, ale náš čas v Červenom kostole sa naopak výrazne skracuje. Pár divákov pozerá na hodinky a rýchlo beží von ešte pred koncom. Väčšina však sedí do poslednej sekundy, niektorí dokonca ostávajú aj po ukončení a stoja fronty, aby sa mohli vedcom osobne prihovoriť. Podľa slov moderátora Suchánka, by sa mohli Dialógy o vesmíre diať každé tri až štyri mesiace. Možno aj častejšie, ak bude o akcie záujem. Pri odchode z kostola sa ešte raz obzrieme späť a odpoveď nám pripadá jasná.
