Jakub Kudrna 
Zámer projektu
Samotná realizácia je dostupná na stiahnutie v prílohe článku.
Prvotná myšlienka na túto prácu ku mne prišla už niekedy počas výuky vedenej pánom Ing. Petrom Zatloukalom. S ním som okrem workshopu fotografie na KMKSŽ absolvoval aj kurz fotografie na KVV – pôvod myšlienky je teda treba hľadať už niekedy pred 3 rokmi. Pri výbere témy pre samostatný projekt som ale pracoval s niekoľkými ďalšími variantami a chybou mojej nerozhodnosti som sa nevedel rozhodnúť pre jednu konkrétnu. Vtedy mi pomohol práve pán Zatloukal, keď ma prinútil položiť si otázku, či chcem fotiť živé alebo neživé, či aranžované alebo nearanžované. Z toho mi prekvapivo jednoducho vystúpilo, že sa chcem zaoberať neživou nearanžovanou fotografiou.
Na tématike sídliska ma fascinuje to, ako sa v nej prelínajú dve roviny. Môžeme naň nahliadať očami architekta a zároveň ako na socio-kultúrny fenomén. Z oboch hľadísk je táto téma už do určitej miery preskúmaná. Z najvýraznejších diel je potrebné spomenúť napríklad Paneláci 1 a Paneláci 2 od kolektívu UPM, Praha, ktoré pokrývajú architektonickú rovinu a chápu sídlisko z technologického a historického pohľadu. V rámci tohto projektu je spustená aj webová stránka panelaci.cz, z ktorej som takisto čerpal informácie, a ktorá ponúka napríklad prehľad periodizácie výstavby sídlisk v Československu, či prehľadnú interaktívnu mapu sídlisk s informáciami. Sídlisko ako socio-kultúrny fenomén potom predstavuje napríklad publikácia Husákovo 3+1 – Bytová kultura 70. let (HUBATOVÁ-VACKOVÁ, ŘÍHA), či balalárska práca na tému Proměny panelových sídlišť po roce 1989 (KUPCOVÁ). Svojou povahou je môjmu projektu najbližšia azda fotografická publikácia Jižní Město: fotografický projekt z pražského sídliště z počátku osmdesátých let 20. století od Jaromíra Čejku, ktorá tieto prístupy čiastočne kombinuje a zameriava sa na každodenný život ľudí na sídlisku Jižní město v čase, kedy sa ešte stavalo.
Túto tému som si vybral aj s vedomím, že niekoľko publikácií a podobných projektov už existuje. Nie je to zďaleka originálny námet. Zároveň si uvedomujem, že argumenty na spôsob „ponúkam svoj unikátny osobný pohľad na základe môjho citového vzťahu k tématu“ by boli pomerne ploché. Mojou najväčšou inšpiráciou pri samotnom tvorení boli rôzne diela populárnej kultúry a umenia. Bude to znieť vtipne, ale som človek z malého mesta obklopeného lesmi a vyrastal som vždy na záhrade, na chate, či pri rieke. A preto som si zrejme vždy romantizoval sídliskový život – jednak počúvaním iných ľudí rozprávajúcich o vyrastaní na sídlisku. Ale hlavne vplyvom spomínanej kultúry, ktorá na mňa počas tých rokov pôsobila. Menovite je to hudba Kontrafaktu, PSH, LA4, Indyho a DJ Wicha, ktorí sčasti vytvorili podhubie naratívu, ktorým sa (hlavne v popkultúre) o sídlisku referuje, a vďaka ktorému ho ja vnímam ako: fascinujúce, zázračné, magické. Na túto hudobnú časť potom nadväzuje filmová, ktorou som bol nepochybne ovplyvnený aj vďaka štúdiu filmu na KDFS. Tento zdroj inšpirácie sa premieta aj do samotnej tvorivej časti môjho projektu. Konkrétne ide o jeho vizuálny štýl reflektujúci moje vnímanie estetiky tejto tématiky, ktoré sa nevedome a automaticky opiera o adorované diela. Je pravdivé, že mi pán Ing. Bajaja v rámci kurzu tvorivého písania na KB povedal, že popisujem svet filmovo, tj. pomocou tradične filmových prostriedkov a poetiky. Aj preto je v mojej práci možno nájsť určité tendencie vychádzajúce práve z tejto mojej osobnej skúsenosti. Za kľúčové považujem hlavne tri filmy. Prvý z nich ma ovplyvnil už v detstve, a nie je náhodou, že hudbu k nemu zložil práve DJ Wich, film režiséra Tomáša Vorla Gympl. Z tých troch je najviac zameraný na socio-kultúrny aspekt sídliska, najvýraznejšie ho romantizuje a nachádza v ňom magickú poetiku. Ďalším dielom je absolventský film Jiřího Menzela z FAMU s názvom Domy z panelů z roku 1959. Jedná sa o ideologicky zaujaté agitačné dielo ponúkajúce nekritický pohľad na vznik sídlisk na perifériách Prahy obdivuhodné pre možnosť čítania jeho metatextu a perfekcionizmus po remeselnej a estetickej stránke. Film je zaujímavý svojou strihovou skladbou prekrývajúcou sa s nahovoreným voice-overom a dokonalou obrazovou kompozíciou. Tretí film sa esteticky azda najviac približuje môjmu projektu. Dokonca mu na celú dobu spracovania prepožičal alterovaný pracovný názov. Jedná sa o film Věry Chytilovej Panelstory aneb Jak se rodí sídliště. Ja som pracoval s názvom Panelstory aneb 40 let sídliště. Zámerne túto inšpiráciu priznávam, pretože tento film spoluvytvára to, ako sídlisko sám vnímam. Chytilovú s jej filmom by som zaradil niekde medzi dva predošlé. Aj keď sa jedná hlavne o sociálnu sondu do „krajiny“ novovznikajúceho sídliska, častokrát sa vo filme objavujú lyrické pasáže tvorené montážami jednotlivých obrázkov zaberajúcich sídlisko, či dôležitejšie – jeho znaky alebo vzory.
Svoju prácu som rozdelil na päť tematických okruhov, pričom dva z nich sú zasvätené práve vzorom sídliska. Prácu som takto zo začiatku ale nekoncipoval. Môj postup vyzeral tak, že som vychádzal na dlhé nenútené a bezcieľne trasy po rôznych sídliskach bez toho, aby som si stanovil, čo budem fotiť. Týmto spôsobom som zo začiatku fotil pomerne neurčitú skladbu fotografií, z ktorých ale postupne začali prirodzene vyplývať konkrétnejšie okruhy tým, že som bol intuitívne vedený k čoraz špecifickejším oblastiam môjho záujmu. Moja práca ale aj tak nebola úplne nahodilá, ako by sa mohlo zdať z takéhoto popisu. Téma „sídlisko“ je príliš komplexné a obecné. Zároveň som sám seba nechcel obmedzovať tematicky, pretože som tento projekt chcel pojať čiastočne ako osobný experiment v tom zmysle, že ma zaujímalo, kam a k čomu sa prepracujem jednoduchým neobmedzeným skúmaním. Napriek tomu som ale svoje zadanie potreboval špecifikovať, aby som dokázal aj v dlhšom časovom období udržať svoju stopu, a nestratil tak niečo z metodologickej správnosti projektu. Touto špecifikáciou bola limitácia formátu fotografie. Vybral som si čiernobielu fotografiu, pretože z môjho pohľadu zvýrazňuje nekompromisnosť tvarov funkcionalistickej architektúry, ich presnosť, kontrastnosť, a zároveň prenáša ešte väčší dôraz na kompozíciu obrazu. Pre moju prácu je čiernobiela fotografia kľúčová, pretože si v nej nekladiem za cieľ dokumentovať všednú realitu, ale zachytiť možné uvedomenie formy, ktorú táto téma, respektíve jej prejav v realite, vytvára. Ako formalista obľubujem fotiť realitu, ktorou sa dá rámovaním manipulovať, a vytvárať tak takmer doslovne obrazy, ktoré existujú a fungujú samé o sebe, v okrajových prípadoch fungujúcich na princípe zdania dvojdimenzálnosti. V súvislosti s chýbajúcou plastickosťou obrazov vystupuje do popredia práve ich spomínaná vzorovosť.
Ďalším obmedzením mojej fotografie je nemenný pomer strán 1:1. Na štvorec fotím už dlhšiu dobu bez jasnejšej motivácie. K ďalšiemu jeho využitiu ma inšpiroval pán Ing. Petr Zatloukal, ktorému sa páčili moje predošlé práce v tomto formáte. Komponovať obraz na tento formát je pomerne atypické. Z môjho pohľadu obmedzuje možnosť dynamizácie v rámci rámu (o čo ja neusilujem), ale zároveň podľa mňa akcentuje čokoľvek, čo je v ňom, a v mojom prípade taktiež slúži ako jeden z nástrojov, ktorými dosahujem ilúzie chýbajúcej plastickosti v obraze. Pre formát 1:1 som sa rozhodol tiež preto, že odkazuje na samotnú myšlienku námetu. Štvorec pripomína tvar okien panelových domov. Neskôr som myšlienku projektu prepracoval a posunul k tomu, že fotím to, čo je vidno z okna „paneláku“. V niektorých prípadoch je takúto myšlienku možné brať doslovne, pretože niektoré pohľady by mohli byť ich povahou realisticky ospravedlniteľné (žiadna z fotografií nie je zachytená z okna). Ide však skôr o myšlienku symbolického kolektívneho pohľadu, pri ktorom moje fotografie zachytávajú všeobecne známe objekty, vzory a tvary, ktoré sa nám so sídliskom spájajú. Možno aj bez toho, aby sme si to uvedomovali, s nimi žijeme a podvedome im rozumieme.
V tomto ohľade môj projekt okrajovo otvára myšlienku univerzálnosti týchto znakov. Fotil som na rôznych miestach v Česku aj na Slovensku a tieto znaky boli prítomné všade. Na opačnú stranu, pri fotení som zistil, aké nespočetné množstvo rôznych variácií panelových domov existuje. Napriek tomu, že ich všetky spájajú isté znaky (okno jednotného tvaru, jednotlivé panely), prišiel som na to (alebo som si to aspoň uvedomil), že jednotlivé domy, či ich celkové usporiadanie v rámci sídliska museli byť navrhované architektmi, vždy sú niečím iné, a vytýkanej uniformite podliehajú len na prvý, nie príliš všímavý, pohľad. Ďalším zistením pre mňa bolo, že panelové domy ani nemohli byť jednotné, pretože sa taktiež vyvíjali v čase. Každú stavbu je tak možno zaradiť do určitej fáze (alebo obdobia). Najlepším príkladom bude rozdiel medzi krásnou (či humanistickou) a technokratickou etapou podľa autorov knihy Paneláci. Panelové domy krásnej etapy boli stavané najmä počas 70. rokov a vyznačovali sa nie tak typickým vzhľadom a boli rozmanitejšie (či zvonku alebo skladbou rôznych veľkostí bytov). Táto fáza je reakciou na uvoľnenú socio-politickú situáciu neskorých 60. rokov, počas ktorých boli tieto domy naplánované. Naopak technokratická etapa prebiehajúca počas neskorých 70. rokov a 80. rokov je charakterizovaná dôrazom na nízke náklady a dodržanie maximálnej ceny na byt – tým trpela napríklad rozmanitosť jednotlivých domov (aj napriek kritike), či celková vybavenosť sídlisk.
Týmto sa dostávam aj k cieľu mojej práce. Celkovo vzaté, výrazne mi vadí všeobecne prevládajúci verejný naratív vedený proti panelovým sídliskam. Z môjho zdania vyplýva, že hlavným „problémom“ sú „komunisti“ a ich „králikárne“. Komunistický režim a panelové sídliská idú určite ruka v ruke, no je absurdné zaujímať negatívny postoj k tejto architektúre práve kvôli tomu. Podobné domy alebo ich obdoby sú rovnako rozšírené aj v západnej Európe, či v Ázii, a to preto, že sa jedná o funkcionalistickú architektúru (nie komunistickú). Pokiaľ teda potrebujeme zaujímať negatívny postoj ku komunistickému režimu a panelovým sídliskám, mali by sme sa obracať skôr proti bytovej politike štátu (nie architektúre). Druhým problémom, ktorý vnímam, je postoj „paneláky sú hnusné“. Taktiež to nepovažujem za validný argument, pretože v tomto prípade sa otvára otázka estetiky a toho, čo je krásne (alebo naopak hnusné). Na panelové domy je potrebné nahliadať so sprostením sa od (predpojatého) prežívania vo všednej realite založenom na našej skúsenosti ovplyvnenej určitou ideológiou. Mojím hlavným cieľom je poskytnúť reflexiu takého spoločného, kolektívneho prežívania a skúsenosti, ktoré s fenoménom sídliska máme. A prostriedkom k tomu je pre mňa estetické nahliadanie, čím sa pokúšam uviesť túto realitu do špecifickej formy, ktorá umožní do určitej miery obnoviť bežné prežívanie a dá nám možnosť uchopiť fenomén sídliska, či panelovej architektúry v jeho skutočnejšej podstate a menej zaujato.
Projekt delím na dve časti. Prvá časť sa skladá najmä zo samotného vyhotovenia fotografií. O tom, ako som fotil, sa zmieňujem už v zámere mojej práce. Druhá časť projektu ale bola venovaná selekcii fotografií, návrhu konečného riešenia prezentácie fotografií a samotnej realizácii.
Tu je potrebné poznamenať, že koncept druhej časti vznikal intuitívne a priebežne v čase samotného fotenia. Vychádza to z toho, že proces fotenia túto podobu určoval, premieňal v čase a zároveň pre mňa pôsobil ako zdroj inšpirácie. A pretože som v rámci tohto projektu sám preskúmaval, čo pre mňa sídlisko znamená, a ako, a cez aké prostriedku sa k nemu vzťahujem, rozhodol som sa svoje fotografie ukotviť do obrazovo-textovej podoby vo forme akejsi krátkej brožúry. Tá si na seba nekladie žiadnu odbornú, ani didaktickú ambíciu, snaží sa vynechávať výkladové alebo vysvetľujúce pasáže a spolieha sa na to, že jej špecifická forma bude dostatočne komunikatívna na to, aby prispela k prípadnému možnému (i neuvedomelému) prehodnoteniu postojov jej čitateľa. Zbierku som rozdelil na päť tematických okruhov: Celok, Vzory I., Vzory II., Panel vs. príroda a Panel a človek. Toto rozdelenie som navrhol a vykonal v záujme štruktúrovania projektu pre jeho lepšie čítanie. Rámcovanie jednotlivých fotografií do rôznych rovín taktiež prispieva k celistvosti práce. Usporiadanie okruhov je zámerné a premyslené – postupuje logicky pohľadom na sídlisko „z diaľky“, približuje sa k nemu hľadaním vzorov v jeho architektúre, následne sa obracia k najmenším prvkom, akýmsi (skôr) symbolickým vzorom. A nakoniec sa venuje dvom okruhom zameraným na vzťahy – jeden z nich je venovaný kontrastu tejto architektúry s prírodou, a posledný okruh sa zaoberá „súžitím“ človeka, kultúry a sídliska.
