Viktória Bellová 
Viac než tristo exponátov význámného českého umelca Zbyňka Sekala z jeho vlastných zbierok a od ďalších dvadsaťsedem vlastníkov. "A věci se zvolna berou před se... , " bola Sekalova obľúbená veta Vladislava Vančury. Galéria si ju požičala pre meno výstavy. Múzeum umenia vystavilo ukážky všetkých odborov umelcovej tvorby. Súčasne vyšla i monografia o sochárovi nakladateľstva Arbor vitae. Zbyňka Sekala radíme k umelcom stredoeurópskej modernistickej generácie 60. rokov. Zásadným obdobím jeho tvorby bolo pre neho štúdium na pražskej UMPRUM. Tam sa stretol so surrealizmom, ktorý ho sprevádzal v podstate počas celého obdobia jeho tvorby.
V 60. rokoch patril k okruhu výtvarného teoretika Jindřicha Chalupeckého a Galerie Václava Špály. Naplno sa však nestotožnil so žiadnou skupinou, či hnutím, ostal výrazným individualistom.
"Ako osemnásťročný bol za vojny odvedený gestapom a strávil tri a pol roka v koncentračných táboroch. Vyrovnávanie sa s touto traumou sa stalo jednou z najdôležitejších hodnôt jeho diela, " pripomína autorka výstavy, Marie Klimešová. To poznamenalo jeho tvorbu na celý jeho život .
Drevo, kov, plast či papier, to sú materiály, s ktorými sochár rád pracoval. "V prepojení intelektuálneho zámeru a intuitívneho porozumenia používaného v látke skrýva sila jeho tvorby, " pripomína Klimešová.
Zbyněk Sekal sa nevenoval len výtvarnému umeniu, ale i prekladu náročných nemeckých textov a knižnej grafike. Autor mal podľa autorky výstavy prehľad v literatúre, filozofii, antropológii, mágii a histórii, čo ovplyvnilo aj jeho výtvarnú tvorbu.
V roku 1968 kvôli invázii do Československa musel Sekal emigrovať do Viedne, kde jeho tvorba nadobudla opäť nový rozmer.
Práve v olomouckom Múzeu umenia môžu návštevníci vidieť autorove sochy, skladané obrazy, trojrozmerné schránky, kresby, koláže, fotografie, či ukážky práce z odboru knižnej grafiky.
Názov "A věci se zvolna berou před se... " je prevzatý z románu Vladislava Vančury Útěk do Budína. "Tuto větu si Zbyněk Sekal po celý život znovu a znovu zapisoval do svého deníku. Připomínal si tak vymezení svého tvůrčího procesu jako pomalé, precizní meditace prováděné rukama, " vysvetľuje súvislosť kurátorka výstavy, Olga Staníková.
