Dagmar Kičinová 
Aj napriek tomu však narážajú na rôzne problémy. Časť z nich súvisí s tým, že niektorí ľudia stále nevedia, ako k nevidiacim pristupovať, ako im v prípade potreby pomôcť a veria nepravdivým mýtom o živote nevidiacich. Tento článok ponúka základné rady, čo robiť, keď prídete do kontaktu s človekom so zrakovým postihnutím, ako mu pomôcť, a tiež vyvracia najčastejšie mýty, ktoré o živote nevidiacich stále kolujú.
„Ľudia ma nepozdravia, tvária sa, že ma nevidia,“ hovorí Viera Petrovčinová
Častým dôvodom toho, prečo ľudia nesprávne komunikujú s človekom so zrakovým postihnutím, nie je nezáujem a ignorancia, ale strach z neznámeho. Nevedia, ako nevidiaceho osloviť, ako s ním komunikovať a kedy je vhodné ponúknuť mu pomoc.
Skúsenosti s tým má aj nevidiaca učiteľka hry na klavíri Viera Petrovčinová. „Často sa stáva, že keď niekam idem, ľudia ma nechcú ani pozdraviť. Tvária sa, že ma nevidia, lebo ani ja ich nevidím. Ale potom, keď idem s vidiacim sprievodcom, pozdravia.“
S podobným správaním sa stretáva aj u doktorov. Keď príde k lekárovi, o jej zdravotnom stave sa nerozprávajú s ňou, ale s jej vidiacim sprievodcom. Keďže jej to nie je príjemné, vždy príslušných doktorov upozorní, aby komunikovali s ňou, nie s jej doprovodom. „Tým, že sa nepozerám ľuďom priamo do očí, tak to berú, že neviem ani komunikovať,“ dodáva Petrovčinová.
Vždy je na mieste hovoriť priamo s nevidiacim, nie s kýmkoľvek iným o ňom. Je veľmi dôležité mať neustále na pamäti, že nevidiaci človek je presne taký istý ako všetci ostatní, akurát nevidí. Preto s ním treba jednať ako s rovným a nemožno dopustiť, aby sa človek so zrakovým postihnutím cítil nejakým spôsobom vylučovaný zo spoločnosti.
Mnohých brzdí strach
Veľká časť ľudí sa nevidiacemu na ulici vyhne, aby mu nestála v ceste. Iní majú zase strach nevidiaceho osloviť, pretože sa domnievajú, že nebudú vedieť, čo majú robiť. Netreba mať takéto obavy, stačí sa nevidiaceho spýtať, ako treba postupovať a on sám povie, čo očakáva. Dôležité je tiež neuraziť sa a nenechať sa odradiť do budúcna, keď odpovie, že pomoc nepotrebuje. Človek so zrakovým postihnutím totiž trasy, na ktorých sa často pohybuje, veľmi dobre pozná a vie sa na nich orientovať aj sám. Pomoc by ho mohla akurát dezorientovať. V žiadnom prípade ale nie je vhodné nevidiaceho chytať alebo ťahať bez toho, aby predtým povedal, že o takúto formu pomoci stojí. Taktiež je nevhodné dotýkať sa bielej palice. Nevidiacemu to výrazne skomplikuje jej používanie.
To, ako správne pomôcť človeku so zrakovým postihnutím, napríklad pri prechádzaní priechod pre chodcov, opisuje PR manažérka Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Eliška Fričovská. „Určite nikdy nevidiaceho neťahajte ani netlačte pred sebou. Choďte asi pol kroka pred ním, aby vás nasledoval. Hovorte mu, kde sa nachádzate, napríklad, že o dva kroky bude schod a podobne." Najčastejšie doprevádzanie prebieha tak, že sa nevidiaci pridŕža ruky svojho sprievodcu nad lakťom.
Človek so zrakovým postihnutím môže tiež okoloidúceho poprosiť o pomoc pri nástupe do verejnej dopravy. Je dôležité položiť vodiacu ruku na operadlo, čím je pre nevidiaceho zabezpečená orientácia. On si nahmatá operadlo a následne si môže bezpečne sadnúť.
Veľkým problémom pre nevidiacich sú prekážky na ich vodiacej línii. Prekážkou môžu byť reklamné pútače na prevádzky, autá zaparkované na chodníku alebo nedostatočne označené opravy na ceste. Problémom sú aj v dnešnej dobe veľmi obľúbené zdieľané elektrické kolobežky, preto je nevhodné odstavovať ich v strede chodníka a vytvárať tak ďalšiu prekážku.
Keď chce nevidiaci prejsť cez priechod pre chodcov, najskôr skúma situáciu a počúva zvuky na vozovke. Bielu palicu má pritom v zvislej polohe. Potom, ak si je istý, že sa neblížia žiadne autá, bielu palicu zdvihne do takmer horizontálnej polohy do výšky pása a niekoľko sekúnd ju takto podrží, čo je signál pre vodičov, že prechádza. Keď vidíte nevidiaceho prechádzať cez cestu, nemá zmysel blikať reflektormi ani trúbiť. Trúbenie je mätúci signál, človek so zrakovým postihnutím nevie, čo symbolizuje a takisto nevie, či bolo určené jemu.
Biela palica neslúži len nevidiacim
Najčastejší mýtus, ktorý koluje o nevidiacich je, že vidia len tmu. Nie je to pravda, niektorí vidia namodro alebo nazeleno, iní dokážu rozlíšiť deň a noc. Mýty sú spojené aj bielou palicou. Veľa ľudí si myslí, že ak má človek bielu palicu, dokáže s ňou ísť kamkoľvek. Nie je to tak. Nevidiaci sa naučia len trasy, ktoré sú pre nich potrebné a tie sú potom schopní zvládnuť aj samostatne. Každý sa naučí iný počet trás. Môže to byť cesta do školy, do zamestnania, do obchodu či k príbuzným.
Ak ale nevidiaci zmení bydlisko, musí sa tieto trasy naučiť odznova. „Nefunguje to tak, že naučíme klienta, ako chodiť s palicou a on už potom chodí kamkoľvek. Chodí svoje naučené trasy, ale je to preňho veľmi dôležité, pretože to zvládne samostatne, nezávisle na iných,“ hovorí Fričovská.
Biela palica nepomáha len nevidiacim, ale i slabozrakým ľudom. „Máme klienta, ktorý stratil periférne videnie. Často sa mu stávalo, že pri chôdzi narážal do ľudí, tak mu sociálne pracovníčky poradili bielu palicu. Prišiel s ňou na zastávku, v autobuse palicu zložil a začal si čítať časopis. Hneď ho akési babičky označili za podvodníka...,“ spomína Fričovská.
Niektorí ľudia si myslia, že keď človeku chýba zrak, automaticky lepšie sa mu „vyvinú“ jeho ostatné zmysly. Nie, nevidiaci sa nerodia s vyvinutejším sluchom ani čuchom. Tieto zmysly sa im ale môžu zdokonaľovať počas života, pretože sú nutení a odkázaní na to ich viac používať namiesto zraku, ktorý im chýba.
Omylom je tiež myslieť si, že nevidiaci človek nemôže pracovať. Človek zo zrakovým postihnutím je schopný dosiahnuť vysokého vzdelania a stať sa úspešným právnikom, IT pracovníkom, učiteľom či novinárom. Nevidiaci sa ale ešte stále niekedy stretávajú s obavami zamestnávateľov, preto je veľmi dôležitá ochota a otvorenosť.
Je vhodné si taktiež dávať pozor na mýty ohľadom terminológie. Nepoužíva sa pomenovanie „nevidomý“, pretože je to čechizmus. Taktiež nie je vhodné hovoriť o osobe s postihnutím ako o „hendikepovanom“ – vždy je najskôr „osoba“, až potom postihnutie.
